Vyvrcholenie tohto ročníka najprestížnejšej slovenskej súťaže fantastiky sa blíži. Je na čitateľoch, aby do 21. októbra rozhodli, ktorá poviedka zvíťazí. Všetkým, ktorí chcú hlasovať, odporúčam, aby si najskôr prečítali každú z finálových poviedok. Ja som to už urobil a tu je môj čisto subjektívny pohľad na ne. Snažím sa neodhaľovať veľa z deja a neprezrádzať pointy, tie sa dozviete cez linky v nadpisoch, ktoré vás dovedú priamo k poviedkam.
Ján Ďuriník „Vettergiz“: Zatratení na mori
Poznáte Cimrmanove živé obrazy? Je to ako maľby zvyčajne historických výjavov, len v nich vystupujú živí ľudia. Táto poviedka robí to isté vo forme textu. Kvarteto historických postáv v skupinovom obraze rozostavené uprostred skazy, na ktorej nesú podiel viny. Všetko, čo sa udeje, opisy, vysvetľovačky, flashbacky, aj ten jeden zvrat, smeruje k výslednej póze, v ktorej je prekvapivá pointa reprezentovaná prilepením menoviek na čelá hrdinov.
Táto koncepcia za sebou ťahá ďalšie neduhy. Úvodná akcia je čo chvíľu prerušovaná obrazmi z minulosti postáv, čím sa napätie drobí a pozornosť čitateľa dostáva zabrať. Potom predohra skĺzne do strmhlavej vývrtky, ktorá má šokovať a všetko obrátiť naruby, no zároveň budí pocit, že ten úvod bol tak trochu klamstvo. Pád končí vysokým preťažením priamočiareho a bezúčelového násilia a napokon vyústi do záverečného dlhého doplachtenia. Tam sa rozdajú už spomenuté menovky a k nim je pribalená kopa rečí, akoby autor váhal, kedy to má vlastne ukončiť.
Hlavný problém je, že to celé nedáva žiadny zmysel. Autor so živou predstavou pred očami neponúkol logiku, ktorá by situáciu postáv a ich motivácie nejako zdôvodnila. Hrdinovia sa nevyvíjajú, dramatický oblúk neexistuje, je to len jedna epizódka spomedzi mnohých podobných. Nedostaneme žiadny náznak, prečo postavy robia to, čo robia, vrátane muža, ktorý ťahá za nitky. Nákladná loď je obrovský MacGuffin. Postavy sa snažia drsne hláškovať, ale znie to ako slovenské internetové memy.
Text je vlastne len vernisážou so zdĺhavým odhaľovaním opony pred živým obrazom.
Michal Hosťovecký: Nočný pokoj
Horor s témou medzigeneračného spolužitia v panelákoch, možno motivovaný potrebou psychohygienickej očisty a ventilovania negatívnych emócií, ktoré takéto spolužitie spôsobuje.
Prvá veta je poriadne šokujúca, cenou za ňu je rozsiahla retrospektíva, ktorej trvá príliš dlho, kým sa dohrabe naspäť k počiatočnej scéne. Potom už všetko poriadne odsýpa a cvalom sa rúti do strašidelného finále. Napísané je to s remeselnou zručnosťou, takže sa číta ľahko a bez zadŕhania.
Jediný podstatný problém vidím v mentalite a motiváciách hrdinky. Je zobrazená ako „len“ mamička na materskej dovolenke, bez profesijného a vzdelanostného pozadia. Lenže to, čo vo vyvrcholení príbehu spraví, sa prieči všetkým inštinktom. Aby bolo uveriteľné, že konala takýmto spôsobom, mala by to byť racionálna osoba s analytickým myslením, ktorá neverí nijakým poverám a mágii, ba priam túži obrátiť ich na posmech. Tak by príbeh nielen dával väčší zmysel, ale zároveň by bola hrdinka sympatickejšia, než takáto tuctová rodička s popôrodnou depresiou a spánkovým deficitom.
Michal Hruškovic: Dies Irae
Po prečítaní mám pocit moderného umenia. Autor zobral nožnice, postrihal viacero klasických rozprávok a zlepil ich do koláže, formálnej i obsahovej. Dekonštruoval príbehy aj postavy, ba priam ich rozobral na archetypy. Spájajúcim prvkom je les, trochu podobný Ryhopskému, lenže namiesto toho, aby príbehy uchovával a živil, tak ich s pomocou nemŕtveho pisára prerába.
Každá z postáv si nesie svojho vnútorného démona, ktorý občas vystrčí tesáky a vybuchne do krvavého násilia. Teoreticky to neznie zle. Lenže zároveň sa tým sa stierajú rozdiely medzi protagonistami a tí tak vyzerajú šablónovito, ušití podľa jedného kopyta. Text ich postrkáva do situácií, keď sa cítia ohrození a bojujú každou dostupnou zbraňou – nožom, sekerou, vlastnými zubami. Vtedy nepoznajú zľutovanie a nakoniec sa všetci správajú ako nepredvídateľné šelmy, od ktorých neviete, čo máte čakať, no najmä sa s nimi nedokážete zžiť.
Záver poskočí na postmodernú úroveň, čím jednak potvrdzuje pocit schematickosti a zároveň relativizuje všetky predošlé dejstvá, lebo postavy mení na nesvojprávne bábky. Bábkové predstavenia vytvárajú čaro tým, že uveríme v živosť drevených figúrok. Tu je to presne naopak, a žiadne čaro to čo mne nevyvolalo.
Zdeno Jašek: Dobrá povesť urodzenej dámy
Roztopašná baroková komédia ako od Goldoniho. Spor medzi mocným vojvodom a presláveným liečiteľom – pediatrom, ktorý za uzdravovanie požaduje okrem peňazí aj sexuálne služby matiek liečených detí a pri šľachticovej manželke nemieni spraviť výnimku.
Takáto rozohrávka dáva dosť príležitostí na slovné prestrelky aj situačnú komiku, a tie sú do značnej miery využité. Lepšiemu vypointovaniu bráni nedôslednosť koncepcie, citeľná najmä v absolutizácii liečiteľskej schopnosti. Tá nemá žiadne pravidlá ani limity, liečiteľ má takmer božskú moc hocikoho vyliečiť, ale aj spôsobiť choroby a smrť. Nerieši sa, odkiaľ takúto schopnosť získal, ako ju ovláda, aké má obmedzenia.
Je to príliš veľká tehla prevažujúca akékoľvek možnosti ostatných postáv, takže „hrdina“ má neustálu prevahu, aj keď je práve naťahovaný na škripci. Stávky sú nastavené príliš nízko a nikto nemá dosť chochmesu, aby ich zdvihol vyššie. Keby to boli aspoň hlupáci kocúrkovskej fazóny, blázniví a absurdní, ale títo sú všední a konvenční, a nič ich z tej ich konvenčnosti nevykoľají. Podobne ako charaktery je plochý aj dramatický oblúk, k tomu sa pripájajú diery v motívoch i motiváciách.
Ale veď je to len fraška, takže hoďme za hlavu vysoké nároky a bavme sa!
Iveta Ragulová: O hladnej Jage a statočnom Vavrovi
Názov sľubuje rozprávku a text tento prísľub plní. Je to osviežujúce, čítať príbeh, ktorý sa na nič netvári a je sám sebou. Jednoducho rozpráva dedinský román (skoro ako ten od Kukučína), hlavné postavy sú sympatické aj preto, že nie sú dokonalé. Všetky podstatné veci v ňom fungujú, motivácie, vzťahy a najmä láska. Ozaj, kde je láska v ostatných finálových poviedkach?
V ústrednej dvojici funguje vzájomná chémia, hoci od sladkej romantiky má poriadne ďaleko. Hranice, v ktorých sa pohybujú, sú krehké a chybný krok z jednej i druhej strany môže všetko pokaziť. Pôsobivé hororové scény ukazujú, ako veľmi by sa to mohlo zvrtnúť, no neprehlušujú hlavnú tému. Dokonca aj detaily výborne dokresľujú celkový dojem. Hoci je Vavro „statočný“, trápia ho pochybnosti a sám sa označuje za zbabelca. A hrdinku nezakliala nejaká zákerná temná sila, ona sama si kliatbu privolala.
Najťažšie zlo si zvyčajne spôsobujeme sami a vytiahnuť nás z neho môže len človek, čo nás miluje, má odvahu a zdravý rozum. A bez nášho prispenia nemá šancu ani on.
Dojmy a pocity
Priznám sa, že ako tieto poviedky začali minulý týždeň vychádzať, upadol som do pochmúrnej nálady. Zdalo sa, že po minulom nadpriemernom ročníku sa kyvadlo vychýlilo na opačnú stranu a finálové texty mi netriafali do nôty. Zachránila ma až posledná poviedka.
Kedysi dávno som o Cene Fantázie napísal špekulantský text Hľadanie spoločného menovateľa. V jeho záverečnej časti Mapy a Výhľady som načrtol analógiu mainstreamovej literatúry ako pevniny s veľkomestami a sofistikovanou architektúrou, fantastiky ako neprebádaného ostrova s divokou prírodou a popkultúry ako zábavných parkov na pobreží s komediálnymi, strašidelnými aj adrenalínovými atrakciami.
Tento ročník akoby dával tomuto prirovnaniu zapravdu. Prvá a tretia poviedka motívy fantastiky používajú ako podklad, no výsledok sa skôr podobá na špekulatívny mainstream. Druhá a štvrtá sú popkultúrne predstavenia. Jediná piata sa drží rozprávkovej podstaty, jedného z koreňov, ktoré dávajú fantastike život. Ďakujem jej za to.
Domnieval som sa, že Cena Fantázie má byť povzbudením pre začínajúcich autorov. A umiestnenie vo finálovej zostave ich má poťapkať po pleci a dodať im odvahu, aby skúsili napísať aj niečo dlhšie ako jednu poviedku. A skúsili to vydať. Ak to tak je, nerozumiem, prečo sú všetky tie recenzie tak ofenzívne kritické. Takéto kvázi-recenzie totiž nádejných talentovaných autorov akurát tak zdeptajú a priemerného čitateľa, domnievam sa, vôbec nezaujímajú, ten rieši jediné, a síce, či ho to baví alebo nebaví. Nehovoriac o tom, že finalisti tie texty pravdepodobne tvorili sami, zväčša bez akejkoľvek konzultácie s odborníkom z literárneho prostredia. Ako človek, ktorý sa relatívne dobre orientuje vo vydavateľskom svete, viem, že keby autor pripravoval rukopis knihy určený na vydanie, bude ho konzultovať s redaktorom, ktorý ho usmerní, upozorní na chyby, dá mu tipy atď. Pretože ani skúsení autori väčšinou nenapíšu bezchybné texty bez pomoci, nieto začínajúci. A ak narábam s nesprávnou domnienkou a Cena Fantázie nemá slúžiť ako povzbudenie pre autorov, potom sa pýtam jediné: Načo, pre najsvätejšieho Krista Pána na nebesiach, vôbec existuje?
Súhlasím, že toto nie je žiadna recenzia, na to nemám vzdelanie. Napriek tomu si myslím, že nádejní autori nepotrebujú potľapkávanie po pleci, ale oveľa väčšmi kritiku, ktorá im ukáže nedostatky ich diel. Bez toho, že sa poučia na chybách, to nemajú šancu niekam dotiahnuť.
A napokon, napísal som len svoj osobný názor. Ak si ostatní ľudia myslia niečo iné, tak moje reči nič nezavážia.
Po prečítaní tohtoročnej finálovej päťky vo mne ostali rozpaky. Zďaleka nie som ani omylom pisateľský alebo čitateľský expert. Práve preto ďakujem za tieto recenzie. Samozrejme, že autorom to úplne dobre nepadne, ale ak budú ochotní sa nad spätnou väzbou zamyslieť a niečo si z nej zobrať, tak ich to môže posunúť vpred.
Dobrý deň,
s hodnotením súhlasím. Aj mne sa Baba Jaga veľmi páčila. Trochu mi vadil rozsah, uvítala by som, keby bola poviedka kratšia. Mňa dosť mrzí, že sa z rád o písaní stali nepísané pravidlá. Všetky poviedky sú na jedno kopyto. Odohrávajú sa na Slovensku. V príbehoch vystupujú historické či fiktívne postavy, ktoré sú slovenskému čitateľovi dobre známe. Vlastne mi v Cene Fantázie chýbala fantázia. A v súvislosti s komentárom vyššie si dovolím podotknúť, že termín začínajúci autor v dnešnej dobe znamená niečo iné než v minulosti.
Aspoň polovica zodpovednosti za stav finálovej zostavy padá na porotcov. Riešil som to aj v článku o spoločnom menovateli, ktorý je linkovaný v záverečnej časti tohto článku. Chápem, že snahou organizátorov súťaže je ponúknuť texty príťažlivé pre širší okruh čitateľov, no skalným fanúšikom fantastiky potom pripadajú povrchné alebo sebastredné.