Rok 2020 sa stal výnimočným v mnohých ohľadoch. Jedným z rekordov, ktoré v ňom padli, bol počet súťažných textov v prestížnej slovenskej literárnej súťaži venujúcej sa žánrom fantastiky. Po minuloročnom prekonaní dvoch stoviek sa tento rok zdvihla druhá vlna s 316 literárnymi pokusmi.
Nie je ľahké určiť, aké vplyvy spôsobili tento nárast. Predpokladám (aj na základe iných zdrojov), že záujem o fantastiku sa začal šíriť v mladej generácii živenej komiksovými filmami, príbehmi s young-adult tematikou, seriálmi a hrami. Ony tie texty tak aj často vyzerajú.
No naspäť k súťaži. Martinus Cena Fantázie 2020 úspešne prekonala hodnotenie porotcami a z karantény prvého kola postupne vychádza pätica finalistov hlavnej súťaže, z ktorej si máme vybrať to najlepšie my, čitatelia. Tak poďme do toho.
Martin „Benky“ Benkovič: Na vlastnej koži
Nepochybne riskujem, že budem označený za internetového trola podobného hlavnému hrdinovi. Totiž, poviedka sa mi nepáčila.
Prvé odseky textu spolu s jeho názvom dávajú jasne najavo, že nás zavedú na exkurziu po prevýchovnej virtuálnej realite. Schéma je veľmi jednoduchá: dožičiť ľuďom to, čo oni sami želajú iným. Hrdina je do nej zavlečený, pretože si to zaslúži tým, ako sa vyjadruje a čo si myslí. Vchádza ako nesympatický hulvát, stane sa tam pasívnou obeťou neľudského konania a von vypadne ako nesympatický úbožiak. Napravený úbožiak. A to je všetko.
Príbeh teda končí happy endom tam, kde taký Mechanický pomaranč prechádza do druhej fázy. Tu žiadna druhá fáza neexistuje. Táto prevýchova je DOBRO, preto na konci prevychovaný hrdina plánuje tú istú jazdu pre svoje deti.
Počas čítania som stále dúfal, že dej vybočí za oponu výukového procesu, ukáže mašinériu ukrytú za kulisami. Párkrát nakrátko zamieril týmto smerom, ale hneď sa zase ostýchavo stiahol a urputne sa držal koľají vzdelávacích osnov. Podľa mňa škoda, hoci uznávam, že by to zrejme výrazne zmenilo vyznenie textu a nabúralo autorský zámer.
Na záver poznámka k virtuálnej realite: Matrix predviedol, že sila virtuálnej reality nespočíva v realizme zobrazenia, ale v jej prepojení so skutočnosťou. Teda ak človeka zabijú vo virtuáli, zomrie aj v skutočnosti. Simulované násilie nemáva dlhodobý účinok na obeť, nieto ešte na čitateľa. Dokonca by sa to dalo chápať ako bulvarizácia ľudského utrpenia, jeho zľahčovanie a znevažovanie použitím vo virtuálnej reality show.
Eliška Ducárová: Margita Besná
Poviedka ma uchvátila príbehom aj spôsobom rozprávania. Malá Miri, zvedavá a odvážna, je čitateľovi ideálnym sprievodcom. Sama rada číta, má jedinú knihu, ktorá obsahuje čerstvo spísanú mytológiu veľkej vojny o záchranu ich sveta. A ten svet stojí za záchranu – je husto rozkošatený, s množstvom očarujúcich detailov a rekvizít, ukotvený niekde na hranici medzi scifi a fantasy. Spomienky na vojnu proti záhube, ktorá sa zniesla na zem dierou z neba v podobe blesku a tieňa, sú živé rovnako, ako hrdinovia i obyčajní ľudia, ktorým sa hrôzy podarilo pretrpieť.
Miri sa vydáva na cestu s Margitou Besnou, veteránkou, zachránkyňou ľudstva, ktorá porazila skazu. Nevedno, kam má Margita namierené, aký je účel jej putovania, ani prečo potrebuje Mirinu spoločnosť. Nepriateľ nie je zničený, stále dokáže oživovať mŕtvoly zvierat i ľudí, aby sršiace bleskami slúžili jeho zámerom. A čitateľovi rastie v hrudi zlé tušenie, obava o malé dievčatko, ktoré sa zaplietlo do súboja mocí vysoko nad jeho sily.
Výborné čítanie. Možno len v samom vyvrcholení príbehu príde slabšia chvíľa. Okamih zlomu preruší dlhá reprospektíva, ktorá má odhaliť skutočnú pravdu. Príliš dlhá. Časť informácií už čitateľ dostal predtým, v finálnom strete by mal byť doložený len posledný dielik skladačky, ktorý dá všetkému pravý význam.
Druhá výhrada sa týka povahy Nepriateľa. Neprekáža mi, že sa nedozvieme, či je to inteligentný mimozemšťan, forma života, prírodná sila alebo démon z podsvetia. No príliš slabo sú vysvetlené mechanizmy, ktorým podlieha, najmä spôsob, akým bol porazený. Za účinným ťahom na šachovnici vojny, hocako by vyzeral šialene, sa ukrýva racionálna príčina. V nej spočíva čaro víťazstva, v pochopení, prečo bolo vydobyté, v poznaní protivníka a jeho slabín.
V tomto aspekte rozprávanie zlyháva. Neposkytuje čitateľovi rámec toho, čo je možné a čo nie, a tým oslabuje účinok príbehu. Podobne ako v mýtoch, najdôležitejšie sú zásady, ktorým podliehajú aj samotní bohovia.
Napriek námietkam je to pútavý text a veľmi rád som sa doň nechal vtiahnuť.
Jara Radošovská: Prvý podivný prípad Urbana Baránika
Zemitá humoreska o staromládeneckom mágovi, ktorý sa pripletie do vyšetrovania zmiznutia vnúčika stredoslovenského magnáta. Jedným z hlavných zdrojov zábavy je mágova špecializácia – kúzla vyvoláva vulgárnymi nadávkami. Oceňujem, že tým autorka dala tomuto druhu slovného prejavu aj racionálny zmysel. Odteraz budem mať oveľa chápavejší postoj k nášmu susedovi, ktorý sa o tento druh mágie vytrvalo pokúša denne aspoň stokrát, hoci výsledky má mizivé.
Úvod, hoci mierne rozťahaný, ma príjemne naladil. Mág vo svojom dedinskom dome po rodičoch telefonuje so šéfom nejakého magického ústredia, pretože bola vyhlásená krízová situácia. Pripomenulo mi to príhody inžiniera Privalova z Pondelok sa začína v sobotu od bratov Strugackých. To je určite pochvala, no na druhej strane to zrejme vyvolalo priveľké očakávania.
Expozícia prešla do podobne mierne rozťahanej hlavnej zápletky, v ktorej sa okolo jednoduchého a priamočiareho detektívneho prípadu motala kopa postáv a kulís. Väčšina z toho najmä preto, aby na svoj účet schytala dávku humoru. Namiešať posmech a vulgarizmy je stará osvedčená metóda, ako pobaviť hocikoho okrem najprudérnejších puritánov. Číta sa to ľahko, pre nežné povahy je to prepletené romantickou linkou (ženu, ktorú očarí chlap s neotesaným slovníkom, len tak ľahko nenájdete), čo chcieť viac?
Číslovka v názve naznačuje, že toho viac bude. Tešíme sa.
Veronika Staníková: Tvorca svetov
Dobre, toto bez spoilerov asi nepôjde. Nemal som problém príbeh pochopiť, ale ničomu z neho som nebol schopný uveriť.
Tvorca svetov je súťaž, niečo ako Martinus Cena Fantázie. Namiesto poviedok sa však vyberá najlepší z vytvorených (herných?) svetov. Spôsob, akým sa takéto dielo vytvára, je opísaný extrémne stručne. Spomína sa akurát grafický dizajn postáv a ich charakteristík. Keby bola výstavba sveta predvedená invenčne a s nápaditými podrobnosťami, asi by som ju považoval za najzaujímavejšiu časť príbehu.
Výherkyňa súťaže je hneď po slávnostnom vyhlásení unesená instantne zlovoľným šéfom organizátorskej firmy (pozdravujem Ivana Aľakšu) a slúži ako herný server. Leží na posteli v zamknutej miestnosti firmy, z infúzie jej tečú sedatíva a jej vedomie sa prenáša do počitača, aby hráči mohli prežívať dobrodružstvá v ňou vytvorenom virtuálnom svete.
Takéto nastavenie budí veľa nezodpovedaných otázok. Je dievčina jediná takto zneužitá (súťaž sa koná každoročne)? Je zobrazené rozprávkové prostredie s misiou pre troch hráčov celý svet, ktorý vytvorila? Popis návrhu sveta naznačuje, že áno, ale to by bol potom dosť obmedzený svet. Koľko súčasne bežiacich hier sa môže odohrávať v jej mozgu zároveň? Predpokladám, že nie omnoho viac ako jedna (aj keď ženy vraj zvládajú myslieť na viac vecí naraz). Znamená to, že keď by sa malo hrať zároveň veľa tímov, musí jej svet bežať na viacerých serveroch/mozgoch? Teda existuje množstvo ľudí na lôžkach s hrdinkiným svetom v hlave? Alebo je to exkluzívna hra a na prístup k nej treba dlho čakať, kým predchádzajúca partia nedohrá? Prečo dievča leží v zamknutej miestnosti bez dozoru, keď pre firmu predstavuje podstatu obchodného modelu? Nemala by tam byť stála služba ako v nemocnici, neustále monitorovanie, kamery a záznamy?
Na nič z toho nedáva text odpovede, ba ani nenaznačuje, že by nejaké odpovede mohli existovať. To, čo sa s dievčinou odohrá, je v značnom rozpore s akoukoľvek logikou, ktorú by možné odpovede mohli ustanoviť. Text sa oveľa viac venuje dianiu v hre samotnej, ktoré vlastne na príbeh nemá žiadny vplyv, bez ohľadu na dobré remeselné spracovanie slúži ako výplňová vata. Len v závere sprostredkúva stav dievčaťa, a tým sprostredkovaním zoslabuje jeho význam. Je to, akoby novinový článok komentoval hladomor v nejakej tropickej krajine, že v obchodoch nebudú banány.
Záver textu príbeh nijako neukončuje, neponúka žiadnu katarziu, neuzatvára dramatický oblúk. Dosť sa čudujem, ako sa táto poviedka mohla dostať do finále.
Barbora Vinczeová: Leto, bazén a pílka na železo
Tínedžerský horor na záver. Fajn. Nie je to môj srdcový žáner, takže očakávania mám nastavené na úroveň „prežiť„. Začína to osamotenou mladou babou v plavkách pri záhradnom bazéne. Číta sa to ľahko, ako sa už zvyknú výlevy osamotených mladých báb čítať či počúvať starými chlapmi, čo sú na pochybách, či sa správať viac otcovsky, či viac gavaliersky so zábleskom chlípnosti v oku.
Keď dôjde na krv, narastie v čitateľovi zmätok. Jednak z pohľadu na ňu, no najmä z priestorového usporiadania scény. Kto kde bol, kto sa odkiaľ kam mohol dostať, či mohol prejsť okolo bez toho, aby si ho niekto iný všimol… Priznám sa, vracal som sa asi trikrát, aby som si overil, či bolo predtým napísané, ako ďaleko je šachta s technickým zariadením pre bazén od lehátok, či je vonku alebo dnu vo „vonkajšej kúpeľni“, či je záchod súčasťou kúpeľne, alebo je oddelený. Možno je táto neistota súčasťou hororovej hry, možno iných ľudí netrápi, ako sa veci mohli a nemohli stať, no mňa to poriadne vyhodilo zo sedla.
Každopádne, keď som sa spamätal a zhotovil si v hlave situačný plán, zistil, som, že čítam jednoduchý a zároveň pôsobivý príbeh ponúkajúci snové výjavy ako z Elm Street. Príbeh o tom, ako končieva túžba vlastniť všetko, čo nás očarí, že zmysly nás môžu klamať, no nemáme ich preto zavrhnúť, ale pri nich rozmýšľať, a že prax s dielenským náradím dokáže zachraňovať životy (aspoň niektoré). Vďaka za to.
Hlasovanie o najlepšiu poviedku
Aj keď z obrovskej tohtoročnej kvantity sa nezrodila taká kvalita, ako minulý rok (ten bol naozaj výnimočný), nemal som problém nájsť svojho favorita, ktorému dám hlas. Verím, že každému čitateľovi sa niektorá z finálových poviedok dokáže zapáčiť, preto ju podporte hlasovaním za víťaznú poviedku Martinus Ceny Fantázie 2020. Čas máte do 31. októbra 2020. Užite si to!
