Tento ročník Martinus Ceny Fantázie bol nadrozmerný. Počet súťažiacich textov prekročil dve stovky, takmer o sto viac ako pred rokom. Takú lavínu som fakt nečakal, pracovne som tomuto ročníku dal nálepku grafomanský. No napokon z neho vyklíčili piati finalisti a nie ledajakí.
Dopredu pochválim všetky poviedky za remeselnú zručnosť, bez ktorej by sa zrejme do finále ťažko dostali. Takže, aj keď budem mať nejaké výhrady, platí, že každá z nich je napísaná dobre.
Janko Gálik: Druhý príbeh
Urban fantasy s neľudským hrdinom. Hlavná postava nie je človek, no i tak zosobňuje prvotné ľudské túžby. Predtým len snahu svojho tvorcu zbaviť sa osamelosti, teraz však stelesňuje predstavy väčšiny ľudstva o odplate za krivdy. A robí to spôsobom, ktorý ladí s jeho výzorom. Nezraniteľný superhrdina so vzhľadom i uvažovaním šesťročného chlapca. Nerobí nič, čo ho nebaví, a najviac ho baví ubližovať ľuďom, ktorí si to zaslúžia. Napríklad pedofilom.
Je zábavné sledovať ho, je to ako pozorovať dieťa pri hre. Vťahuje nás do svojho sveta a aj my sa tak trochu stávame dieťaťom so silne zjednodušeným obrazom reality. Títo sú dobrí a tamtí sú zlí. Mnohí v takomto režime dokážeme prežiť celý život a mali by sme ďakovať, ak nás nezavedie na rozcestie, z ktorého každá jednoduchá odpoveď vedie do priepasti.
Nevyhnutne sa na scéne objaví arcilotor. Pravdupovediac, ten je najslabším ohnivkom poviedky, pretože je rovnako plochý ako psychika superhrdinu. No aj takýto zlosyn postačuje na to, aby dotlačil hlavnú postavu na spomínané krížne cesty. Pointa je kopancom, ktorý donúti zamyslieť sa nad sebou, nad tým, po čom snívame a túžime.
Dominika Madro: Spevy troch posmrtných ríš
Čistokrvná antická báj. Obsahovo i formálne. Svet zabývaný bohmi viac než ľuďmi, kde bohovia predstavujú esencie ľudských žiadostivostí a vášní. Postavy sa premieňajú i premenovávajú, potácajú sa od jednej emocionálne vypätej situácie k druhej. A potom k ďalšej a ďalšej…
Je to pútavé, ba hypnotické. Uvedomujete si, že to pravdepodobne skončí ako v záverečnej scéne Hamleta, ale príbeh vás už drží v hrsti a patetické rozprávanie vás sprevádza rituálom zasvätenia. Popritom si stíhate uvedomovať, že genetika nepustí a zvrátenosti otcov niekedy bývajú dedičné, no inokedy zase deti prerastú svojich rodičov. V tom spočíva naša nádej.
Pre mňa, milovníka mýtov, najmä tých od Tolkiena a Holdstocka, je toto srdcovka.
Branislav Majerník: Kruhy
Názov hovorí všetko. Poviedka je o všakovakých typoch kruhov, sama sa točí do kruhu poskladaná z krúžkov poukladaných za sebou. Každý z nich sa pretočí, odrecituje svoju mantru a odovzdá hybnosť ďalšiemu. Nič negraduje, nič sa neodhaľuje, len samé neustále opakovanie.
Po treťom okruhu už začínam chápať túto schému a zároveň nadobúdam pocit škrečka v drôtenom kolese. Na rozdiel od neho je mi úľavou vedomie, že tento beh raz skončí. A naozaj, na konci sa kruhy rozlomia raz a navždy. Možno by sa dalo filozofovať nad tým, že opustenie magického kruhového času a prechod na lineárne vnímanie je predpokladom vyššieho ľudského i osobnostného rozvoja, no text nič také nenaznačuje a záver prezentuje v podobe katastrofy.
Oddychujúc ma mátajú otázky, ako je možné, že sa tento text dostal do finále. Odoženiem ich ledabolým vysvetlením: chyba v matrixe. Vždy lepšie, ako keby to bolo v matrixe pravidlom.
Anna Olejárová: Dungeons & Dragons pod Starým mestom
D&D je hra. Jej kvalita a úroveň zábavy silne závisí od dungeon mastera, ktorý hru riadi. Autorka tejto poviedky je skvelá masterka, pre svojich hrdinov si nachystala bludiská s množstvom nástrah a ešte väčšou dávkou zábavy. A tak sa vydáme s partiou troch neohrozených prieskumníkov do bratislavského podzemia, kde mágovia politického marketingu sa rátajú za jednu z menších odrôd príšer.
Samozrejme, že nechýbajú antikvariáty, antikvári a celá lavína nápaditých situácií a zábavných rekvizít. Bojujem s nutkaním spomenúť tu aspoň niektoré, ale nechcem oberať o zábavu tých, ktorí túto bláznivú a uletenú poviedku ešte nečítali. Akurát nebudem prekvapený, keď po jej dočítaní niektorí naši západní bratia zahlásia: „A to jako co má být na tomhle vtipný?„
Veronika Sebechlebská: Peklo na Gessayovej 49
Čo už môže byť lepším predobrazom pekla ako Petržalka? Na rovnej pláni sústredená spústa ľudí z celého Slovenska, každý z vlastných individuálnych príčin a vín, všetci zhrčení dokopy a náhodne roztriedení do kvádrov vzduchu obohnaných železobetónom.
Hrdina príbehu je ukážkovým skrachovancom. Drepí v byte na ulici z názvu poviedky a pomaly sa prehrýza ku koncu svojho života tváriac sa, že píše román. Nemá chuť, nemá motiváciu, nemá nulovú hladinu alkoholu v krvi. No pizza s diabolsky ostrými feferónkami ho rozpumpuje k vytvoreniu rekurzívneho príbehu o sebe samom. Neviete, čo je to rekurzia? Aby sa porozumeli rekurzii, musíte rozumieť rekurzii.
Autorka zažiarila v minuloročnom zborníku súťaže, tento rok sa už dostala do finále. Kvalitný odpich. Opäť je to slovná fontána, iskrivá a svieža, akurát s temnejším nádychom. Vodopád nápadov a slovných hračiek, kontextových odkazov a všelijakých intertextextuálnych oných… Pardon, ospravedlňujem sa, nechal som sa zviesť k termínom umenovedných odborníkov. Sľubujem, už sa to nestane.
Aj keď je hrdina smrad, tak s ním spolucítime, chápeme ho, máme ho radi. Rovnako aj ostatné postavy, vrátane nevrlého dedka v trenírkach. Lebo sú živí aj na mieste, ktoré vyzerá pekelne na umretie. Lebo tam žijeme s nimi, nezáleží, či priamo v Petržalke. Skrátka, skvelé čítanie, ktoré nám vyplavuje na hladinu všelijaké smeti z našich vlastných životov. Dopekla, odkiaľ o tom tá baba môže vedieť?
Suma sumárum
Ocitol som sa v podobnej situácii ako minulý rok. Tiež si neviem vybrať, ktorému textu dám svoj hlas. Lenže pred rokom sa mi poviedky nepáčili, tentoraz mi štyri z piatich sadli. Ťažká voľba! Zverím svoje pocity appke Hľadač víťazov, tá mi spočíta, ktorý text je podľa mňa najlepší. Odporúčam ju všetkým nerozhodným fanúšikom fantastiky.
P.S. Voliť by sa malo dať do stredy 23.10.2019 na stránke súťaže, takže zostáva posledných pár dní. Hupky dupky do čítania, stojí to za to!
