Všetky poviedky tohtoročného finále sú zverejnené, hor sa teda do ich čítania a hodnotenia. Od budúceho týždňa má byť spustené verejné hlasovanie, kde každý bude môcť podporiť poviedku, ktorá sa mu najviac zapáči. Z akých príbehov si teda môžeme vybrať?
Róbert Hric: Kosovski božur
Prvá poviedka tohtoročného finále by sa najskôr dala zaradiť k žánru historického fantasy s prvkami hororu. Vcelku triviálna dejová línia je hojne dochutená dejepisnými reáliami stredovekej juhovýchodnej Európy. Je vidno, že autor dôverne pozná svet, kam zamiesil svoj príbeh. Celý nakysnutý pokrm navyše podáva historizujúcim jazykom, nad ktorým sa určite oblížu gurmáni ľubozvučných a šťavnatých viet.
Moja sedliacka nátura síce oceňuje ľudovú slovesnú omáčku, lenže darmo sa vidličkou paprem v porcii textu, nachádzam len štandardný šľachovitý plátok príbehu, aký som už prežúval veľakrát. Akoby kuchár pozliepal odrezky prevarených klišé z Mena ruže a Drakulu, dobre ich okorenil a spoľahol sa, že vďaka šarmu jeho servírovacieho umenia si to nikto nevšimne.
A podarilo sa, jeho výtvor sa prehrýzol do finále. Lenže nám sedliakom je ťažko zavďačiť sa noblesou. Ráta sa nám, keď si zaťažíme žalúdky poriadnou hutnou stravou, nielen takýmto korenisto-nadýchaným šalátom. Ani postmoderne ambivalentný hlavný hrdina navlečený do šľachtického kostýmu nám veľa nevraví, pre nás je to bezcharakterný pľuhavec, s ktorým je ťažké cítiť súcit alebo sa dajako vžiť do jeho postavenia.
Výsledkom po dočítaní je hlad. Hlad po príbehu, ktorý by nebol rozťahaný stovkami odbočiek, manieristicky pokrútených viet a preskokov, ešte viac kúskujúcich riedky dej. Príbehu, ktorý by stálo za to čítať kvôli príbehu samotnému, kvôli citovému zžitiu sa s postavami, vtiahnutiu do ich sveta a záverečnej katarzii z rozuzlenia. Tu sa u mňa nič také neudialo.
Janka Javorka: Zabiť za kus plastu
Patetický príbeh v patetickom svete. Mocní sú jednofarebne zlí, bežní ľudia, ich obete, sú zmanipulovaní a ovládaní, členovia tajného odboja sú dobrí. Do toho všetkého zapletená love-story so strateným manželom. No nečíta sa to zle, hoci preškrtanie by textu pomohlo.
Svet poviedky má potenciál. Zem pokrytá hrubou vrstvou plastov, zásluhou ktorej vykapal všetok život okrem ľudí a stihli sa vyvinúť plastové živočíchy, je síce trochu pritiahnutá za vlasy, ale dokázala vo mne prebudiť predstavivosť. Aj hlavná hrdinka, obeť celosvetovej uniformity, ktorá jej vnucuje pre ňu škodlivú syntetickú stravu, vie vyvolať sympatie. Lenže tam plusy končia a nastupuje zoznam premárnených príležitostí.
Dramatický oblúk je nízky, akoby sa bál zvýšiť stávky. Najväčšie hrozby (smrť otravou zo syntetickej stravy i represie štátneho aparátu) sú potlačené, zametené pod koberec vedomia, odkiaľ len občas vystrkujú rožky. Hrdinka nebeží po ostrej hrane, len sa tak trochu kĺže po naklonenej umelohmotnej rovine. Pri čítaní som nemal strach o jej osud, lebo hoci svoju krehkosť skrýva za drsnú masku, zápletka sa jej ju ani nesnaží strhnúť.
Svet poviedky trpí čiernobielosťou. Nepomenovaní zlí vládcovia si užívajú bio stravu, zatiaľčo ľud sa pchá syntetikou, na zabezpečenie ktorej musia lovci v divočine odpadu strieľať plastové zvieratá. Naproti tomu anarchistickí stúpenci organickej stravy sú vyslovene nesympatickí. Vyzerajú skôr ako zhýčkaní feťáci, čo si na zakázaných večierkoch dopriavajú kúsky nelegálnej zeleninky a mäska.
Pri čítaní mi prebehlo hlavou toľko námetov na rozpracovanie detailov plastovej ekonomiky, ekológie i biológie, na ich zakomponovanie do vzrušujúcejšieho a pohlcujúcejšieho príbehu, no nádeje zostali nenaplnené. Škoda. Takto svet skôr pripomína plochú alegóriu súčasnosti, len s prelepenými nálepkami pomenovaní. Bol by však hoden viac.
Príbeh o silnej ženskej hrdinke, láske a zrade z atraktívneho prostredia burzy vysiela stanica Doma o 20:10. Čože? Ale prečo tomu dali taký divný názov, že ÁÍ? Však tak sa tuším volala nejaká podivnosť od Kubríka a Špílberga. No neviem, či si to pri žehlení pozriem, alebo sa radšej spoľahnem na istotu Paneláku na Jojke.
Tetka, nemajte strach a dajte tomu šancu. Možno vás trochu zmätú odborné pojmy z finančníctva, ale tie majú len navodiť dojem, aká je hlavná postava schopná a nezávislá, že nepotrebuje chlapa, aby sa o ňu staral. Ale inak je jej samozrejme príjemné, keď nejakého chlapa má. No a aby nebol hepyend hneď na začiatku, tak najskôr musí naraziť na podvodníka, ktorý ju zrazí na dno. Pravú lásku spozná až na konci, a aj keď to neskončí svatbou, bude to čistý romantický vzťah.
Pravda, miestami sa tam vyskytnú aj pojmy ako astrofyzika, kozmická loď a mimozemšťania, ale tie sú tam (spolu s hrdinkou v nočnej košielke) len preto, aby to váš muž odchovaný na StarWars neprepínal na Ligu majstrov. Aj tak celá tá scifi finančno-transakčná peripetia nedáva žiadny zmysel, no vám to, tetka, môže byť jedno, vám zmysel nedáva žiadne scifi.
Inak je to celé fajn, primerane dlhé, dej pekne odsýpa, nikde nič nedrhne. Ani nebudete vedieť, a už pôjdu záverečné titulky. A aj decká si to možno pozrú, sú tam všelijaké kúúl vecičky, mobily, 3D a tak. Skrátka filmík pre celú rodinu. Skúste, neobanujete.
Marek Slabej: Otázka porozumenia
Najprv musím priznať, že nie som nestranný. Marek mi dal túto poviedku prečítať pred tým, než ju poslal do súťaže, a ja som mal k nej zopár výhrad. Keď teraz čítam finálny text, cítim ešte viac nadšenia, než vtedy. Skvelé, hlboké, ľudské!
Bývam vcelku alergický na používanie paranormálnych javov v scifi, no tu to sadlo ako riť na šerbel. Spôsob, akým je telepatia použitá, je uveriteľný a logický. Ešte dôležitejšie je, že slúži hlbšiemu zámeru, odkrýva podstatu ľudskej prirodzenosti, so všetkými jej záhybmi a nuansami. Otvára naše vnútro, možno odpudzujúce a nútiace odvrátiť pohľad, no napriek tomu naše, ľudské, dôverne známe. Núti nás pokývať hlavou: „Áno, to sme my, takí sme. Sme schopní páchať tieto hriechy a zároveň obetovať sa v takýchto hrdinských skutkoch.“ Mrazivé a dojímavé zároveň, pritom bez moralizovania a zdvihnutého mentorského prsta.
Text je poprekladaný bystrými i vtipnými postrehmi, nenudí a postupne graduje. Stávky rastú a napätie stúpa. Čerešničkou na torte je uloženie príbehu do balíčka space opery, jedného z mojich obľúbených podžánrov scifi.
Dokopy tvorí kompaktný a úhľadný celok, bez zádrhov, vnútri organicky prepojený. Príbeh o vesmírnom strete žiari ako hviezda na jasnej jesennej oblohe. Výborne!
Zuska Stožická: Letec do večnosti
Posledná poviedka tohtoročného finále Ceny Fantázie je špeciálny prípad. Napriek téme a kulisám mám pochybnosti, či vôbec ide o fantastiku. Skôr by som bol naklonený zaradiť ju niekam k magickému realizmu.
Fantastika totiž zvyčajne vykresľuje svet odlišný od nášho, posunutý do budúcnosti, alternatívnej minulosti či ďalekej ďalekej galaxie, ktorý však osídľujú ľudia či im psychologicky podobné bytosti a riešia svoje problémy „ľudským“ spôsobom. Táto poviedka obracia tento princíp naruby. Buduje svet veľmi podobný tomu nášmu s ľuďmi na nerozoznanie od nás, no princípy, podľa ktorých žijú, sú úplne odlišné od našich (aspoň súdiac na základe mojej vlastnej životnej skúsenosti).
Toto poznanie poviedka odhaľuje pred čitateľom postupne, čo v ňom spôsobuje vytrvalý a stupňujúci sa pocit odcudzenia, nechápania sveta, do ktorého sa ponoril. Pre mňa to bol intenzívny, no veľmi depresívny, až klaustrofobický zážitok (poklona autorke, ako to dokázala vo mne vyvolať).
Rozmýšľal som nad tým, prečo je to tak. Príčinu som uzrel v tom, že ľuďom v poviedke chýba viera. Oni ju nepotrebujú, pretože majú fakty. Telepatia pre nich nie je šikovný nástroj, ale základ ich sveta. Okultizmus sa stal technológiou. Ľudia sú duchmi, ktorí posadli ľudské telá. Nie sú len chladní a bezcitní (ich severské mená určite nie sú náhodné), chovajú sa neľudsky z neľudských dôvodov. Čitateľ je v ich svete stratený spolu s hlavným hrdinom, ktorého akoby tam vysadili mimozemšťania. Alebo naopak, akoby jeho, jediného skutočného človeka, vysadili medzi mimozemšťanov.
Je to silný a znepokojujúci text, aj keď som mu možno neporozumel. Možno neporozumenie bolo zámerom. No momentálne nemám najmenšiu chuť vrátiť sa k nemu a znova sa doňho ponárať.
Záver
Odporúčam každému fanúšikovi prečítať si všetky finálové texty a urobiť si na ne vlastný názor. Môj pohľad, ktorý som to prezentoval, nie je pre nikoho (okrem mňa) smerodajný. Ak pomôže čitateľom pri zorientovaní sa, splní viac, než by som dúfal.
Podľa môjho náhľadu poviedky Mareka Slabeja a Zusky Stožickej výrazne vyčnievajú nad ostatnými textami. Berúc do úvahy svoje osobné preferencie som sa rozhodol hlasovať za Otázku porozumenia.
Prajem všetkým hlasujúcim, aby sa zhostili výberu so všetkou vážnosťou, ktorú si táto súťaž zaslúži.
