Kladivák by mohlo byť pomenovanie vtipu ešte údernejšieho od kameňáku, ale nie je. Meno si pre seba vyhradil akčný hrdina, bratislavská verzia Hellboya. Akurát ten náš má pokožku červenú len od cudzej i vlastnej krvi a nemusí si zbrusovať kožné výrastky na hlave. Zato vlastní kovovú Ruku, ktorá výrazne prispieva k tomu, že každý problém mu pripomína klinec.
Kniha Temnota v Pressburgu, ktorá Jankovi Išovi vyšla do roka a do dňa po víťazstve jeho poviedky Kladivák v Martinus Cene Fantázie, na túto poviedku priamo nadväzuje. V súťažnom texte titulný hrdina preukázal, že si dokáže poradiť s akýmikoľvek ľudskými protivníkmi, v knihe naňho čaká nepriateľ priam nadprirodzený. V Pressburgu, alternatívnej realite Bratislavy, bujnie (občas veľmi reálne vyzerajúci) zločin a z jeho podhubia vyrastá niečo ešte temnejšie. Kým sa však hrdina prebojuje k finálnemu bossovi, dostane v každej kapitole príležitosť roztrepať niekomu držku a zároveň si nechať otĺkať aj svoju vlastnú. Na vedľajší úväzok ešte zvláda prebíjať sa na slobodu, či riešiť detektívny prípad.
Príbeh by sa dal priamočiaro adaptovať na videohru, trebárs plošinovú skákačku alebo FPS. Výborné ilustrácie Martina Cuca Luciaka k tomu priam zvádzajú. Herná postava by mohla vyzerať nejako takto:
K celkovému vyzneniu nie je ani tak podstatný dej, ale tie reči okolo toho. Kladivák udalosti a situácie ironicky komentuje, no zostáva pritom slovensky zemitý (ako v tom česko-slovenskom vtipe o pánoch Kočišovi a Novákovi).
Z knihy vyteká nevysychajúci prúd krvi, hlášok a iných prostriedkov poklesnutej pulpovej zábavy, s ktorou si čitateľ môže príjemne oddýchnuť. Verím, že Janko Iša už má rozrobené pokračovanie, otvorených vrátok si nechal dostatok.
