Dominika Polakovičová: Oakville
Scenár k lacnému televíznemu remaku štandardného rodinného hororu
Takéto filmy chrí Universal Channel a podobné stanice. Možno na ne majú aj podrobný recept s zoznamom prísad a overených fabulačných postupov. Predstavujem si ho v obdraných doskách s nadpisom King-alike. Prakticky čokoľvek v tejto poviedke sa dá označiť za klišé, od postáv, cez prostredie, zápletku, dejové zvraty až po pointu. To by nebolo samo osebe zlé. Aj z klišé sa dá uvariť znesiteľné konzumné menu.
Lenže v tomto prípade to nevyšlo. Štýl rozprávania zadrháva, takmer náhodne preskakuje medzi POV (point of view - hľadisko postavy), často som sa v texte musel vracať, aby som si ujasnil, kto bol účastníkom danej scény. Rozprávač niekoľkokrát zbytočne prezrádza dopredu zvraty i pointu. Pri masívnom použití klišé je jasný náznak v podstate predčasným vyhodením všetkých tromfov.
Katastrofu dokonávajú logické chyby a nedostatky. Jedna z rád Stephena Kinga o písaní hovorí, že postavy sa majú venovať svojej práci. Lenže v tomto texte sú dôvody, prečo museli ísť dvaja študenti zrovna do Oakville načisto zahmlené a odsunuté na vedľajšiu koľaj. Jednoducho autorka ich potrebovala dostať do Oakville, tak ich tam poslala.
Rozpoltenie osobnosti je nielen vykecnuté dopredu (v rozhovore s matkou pred odchodom), ale najmä to vykecnutie nesedí s neskorším stretnutím Lucy a Melanie. Úporná snaha o monštróznosť mesta Oakville vyznieva naprázdno, vedľajšie postavy (stará žena, Hank...) sú ploché a fádne.
Nič nezapadá dokopy, po pridaní poslednej kocky sa neukáže zaujímavý výtvor, ale len kôpka kariet s predčasne a nevhodne vyloženými tromfami.