Finalisti Martinus Ceny Fantázie 2014

[Ash]

Prvý deň zverejňovania finálových poviedok MCF 2014 a moje poznámky k prvému súťažnému textu:

Richard Brenkuš: Kontraktor

Alias: "Od ničoho k ničomu s kopou prešľapov po ceste". (Ďalší text obsahuje výrazné spojlery a ešte výraznejšie frfľanie, čítajte len na vlastné nebezpečie!)

Už to, že je pondelok, nijako nevylepšilo moju náladu, táto poviedka ju však dorazila načisto. O čo v nej ide: Systém(?!), ktorý riadi celú ľudskú spoločnosť, zamestná hlavného hrdinu, aby cez jeho hardvér sledoval iného človeka. Skrátka sedí doma, čumí do monitora a podáva hlásenia. Zriedkavo, lebo ten druhý človek nič nerobí, tiež len pozerá do monitora. Iba raz ukáže do kamery nápis "vírus", čo hlavného hrdinu podnieti k hlbokomyseľným úvahám o vývine spoločnosti a pochybnostiam, či Systém je ten správny spoločenský režim. Potom sa zase nič nedeje, až raz sledovaný muž zmizne. Hrdina rozlúšti jeho odkaz, príde na miesto stretnutia, no tam mu objekt jeho pozorovania ozrejmí, že nič nepochopil a vysvetlí mu, že Systém je umelá inteligencia, čo ovláda ľudí. Preto ju musia poraziť. Hrdina sledovaného už viac nestretne a na záver poviedky dostane úlohu pozorovať inú osobu.

Dáva to celé zmysel? Členom poroty zrejme áno, inak by sa táto poviedka nedostala do finále. Ja sa zmôžem len na zopár výkrikov:
Prečo Systém, keď ovláda celý svet, potrebuje zamestnávať ľudí takou zbytočnou (pritom výborne honorovanou) robotou, ako je sledovanie druhých? Nevidí ich snáď sám? Však tí špicľovia používajú jeho hardvér a pristupujú k dátam, ktoré im on (alebo ona - umelá inteligencia) poskytne. Načo dávať ľuďom nástroje, zásluhou ktorých vznikajú pochybnosti o Systéme? Aby ich zamestnal a zabavil? To už je naozaj logickejší Matrix s jeho virtuálnymi snami.
Ako mohol nápis "vírus" spustiť takú lavínu reflexií hlavného hrdinu? Mohlo to byť len oznámenie o herpese alebo chrípkovej epidémii. Celá hrdinova reakcia je len zbožným prianím autora, bez akejkoľvek predošlej motivácie. Ak by bol hrdina preverený člen spoločnosti (len takí môžu sledovať iných), tak by v jeho vymytom mozgu nemali rebelské myšlienky ako vzniknúť. Hypotéza, že sledovaný muž je pokojný blázon, by preňho mala byť oveľa dôveryhodnejšia, než akékoľvek spochybnenie Systému.
Rovnako ďalší nápis "vidí aj teba" nie je kandidátom na Nobelovu cenu, skôr zbytočným konštatovaním očividného stavu. Keď všetci žijú v Komplexe pod správou Systému, je logické, že sú pod jeho dohľadom.
Prečo sledovaný muž nechal odkaz kódovaný jazykom unigua, keď práve tento jazyk je nástrojom zotročenia ľudí?
Keď sa stretli na zašifrovanom mieste, sledovaný sa spýtal, či hrdina odovzdal správu ostatným, aby tam prišli všetci. Škoda, že sa autor o tejto správe v predošlom texte vôbec nezmienil a dokonca ani hrdina o ničom nevedel. Týmto spôsobom sa odbojová bunka rozhodne nezakladá. Minimálne by bolo treba v ľavom dolnom rohu papierov ukazovaných do kamery pripísať: "Pošli ďalej." Takto bol hrdina za blbca a čitateľ s ním.
Načo boli všetky tie odbočky s rozbíjaním robotov a obnovou prírody? Čisto ako ilustrácia toho, že ľudia sú načisto zblbnutí a stratili kontakt s realitou?
Suma sumárum: Celý príbeh je riedky ako homeopatikum s extraktom z 1984 a Životy tých druhých. Žiaľ, účinná látka sa v ňom nachádza iba v stopových množstvách.

P.S.: SME, je možné aspoň z týchto poviedok vynechať pridávanie kontextových linkov na slová v texte?

[W.Cody]

Dúfam, že to je zo SME sem dosť ďaleko na preklikanie sa a teda nejaké ovplyvňovanie čitateľov, ale nedá sa než nesúhlasiť. Ak toto je výkladná skriňa našej fantastiky, tak je zle... Dúfajme, že toto je najhoršia finálová poviedka, bez ohľadu na to, že sa vyjadrujem ako účastník súťaže.
Dnes po dočítaní som mal behom desiatich sekúnd vyjadriť názor na ňu a vyšlo mi z toho toto :
1. nuda
2. plno vaty
3. zbytočná Elvíra (tým pádom rozsah zväčšený takmer o 100%)
4. Bez prekvapenia
5. Bez zvratu
6. Bez pointy
7. Bez gradácie
8. Bez konca

Ani dobre líznutá utópia, Ani dobré ekologické posolstvo, ani nový a precíznejší pohľad na UI... nič...

Je mi z toho smutno, čítal som pred odoslaním zopár poviedok a bez ohľadu na to, že autorov poznám, polovica z nich ich bola lepšia, nuž nepochybujem, že v celom počte 160tich ich muselo byť lepších päťdesiat...

PS: Ale prosím prípadný čitatelia, berte to ako SUBJEKTÍVNY názor fantastu s prehistorickým pohľadom na žáner .

[W.Cody]

Prípadní čitatelia samozrejme

[jano]

Pridam iba maly postreh z diskusie od Lucie "poviedka je druhou z cyklu piatich, ktoré na seba chronologicky nadväzujú. Pôvodne som chcel napísať iba jednu kvôli MCF, ale začalo ma to baviť tak, že v tom stále pokračujem. Rastie to do novely. Prvá z tohto cyklu súťaží v anglickej časti."
http://www.lucialackovicova.sk/o-vselicom-a-o-nicom/

[Kvik]

Aj mne je z toho smutno... , ze na uspech v takej prestiznej sutazi staci za kybel exotickych slovicok, co tam po pribehu, pointe, logike a inych zbytocnostiach.

[Richard Brenkuš]

Pre Ash: Zdravím a díky za energiu, ktorú si vložil do napísania hodnotenia. Viem, že si to myslel ako kritiku, ale prečítal som si to dvakrát a úprimne sa mi zdá, že na všetky tvoje otázky vyplýva odpoveď zo samotného príbehu, teda možno na jednu drobnosť: Nikde som nespomenul, že hlavný hrdina prešiel nejakým filtrom. Kontraktor môže byť ktokoľvek Na záver hodnotenia zmieňuješ 1984 (solídna kniha, hlavne kvôli koncu, a mám ju doma) a film, ktorý som nevidel, ale na IMDB má hodnotenie 8,5/10. Chápem, že si svoj príspevok myslel inak, ale čo si napísal, možno nebolo úplne to, čo si chcel povedať. Ešte raz ďakujem.

[Ash]

Richard, myslel som to ako kritiku a latku som nasadil vysoko, pretože myslím, že finále Ceny Fantázie by malo byť crème de la crème slovenskej fantastiky. Nič z mojich slov nebolo mienené osobne, vyjadril som sa len k finálovému textu.

Na moje rétorické otázky nečakám odpovede, tie mali byť v poviedke. Je možné, že som ich nenašiel mojou vlastnou chybou, neschopnosťou či nepozornosťou.

Chápem, že ako autor máš na svoj text úplne iný pohľad (tak, ako ho mám ja na svoje texty), pretože si si ten príbeh vypeľhal, prežul, zapísal a potom možno veľakrát prepísal. Čitateľ má úplne odlišnú perspektívu, dostane napísané slová a k nim prihodí svoj intelekt a fantáziu. Od autora dostane len tie vety. Je možné, že ich pochopí inak, lebo má iné osobné skúsenosti, že im neporozumie a v hlave si prekrúti ich význam. Takisto je možné, že sa autor trafil do chutí jednej skupiny čitateľov a znechutil inú skupinu. Napokon je možné, že sa autorovi nepodarilo dokonale preniesť svoj zámer na papier v takej podobe, akú má v hlave. To posledné je ťažké pre autora rozoznať, lebo ten príbeh má v mysli a slová interpretuje v súlade so svojou predstavou.

Nemienim rozsudzovať, čo z toho je pravda. Ukáže sa to podľa toho, ako sa vyjadrí väčší počet fanúšikov, najlepšie takých, čo sú zbehlí v žánri. Takých je u nás dosť.

[abcdefg...]

Po precitani zmiesane pocity.
Chybalo aspon trosicku akcie. Napetie s dejovou liniou nejak nerastlo... Celkovo asi poviedka mimo mojho sudka...ale to moze byt aj mojim vyberavim vkusom na knihy.

Ale jedna vec sa mi tam zapacila. Neviem ci to bol ciel poviedky ale to ako system zmenil pozorovanu osobu za inu v zavere bolo brutal...Pripomenulo mi to jednuknihu o starom rime a zivote beznych ludi v danom case. Kazdopadne poviedka chce pokracovanie. Ta posledna scenka by za dalsiu nadvezujucu poviedku stala.

[Hosť]

Klobúk dolu, Ash, potrápil si sa a položil si viac logických otázok než text dokáže zodpovedať. Mne ten text za tak hlboké zamyslenie nestojí.

Hromovlad

[Ash]

Ján Franko: Deň, keď piatok trinásteho skončil

Príjemne strašidelné fantasy so sychravým nádychom.

Pripomína to Gaimana, trocha Záhrobnej knihy s prímesou Amerických bohov. Má to sirotinec, opustené dieťa, stratený cintorín, postavy z rozprávok, ktoré boli pôvodne mýtmi a legendami. K tomu primiešaný mĺkvy Azazel, úplne nepodobný svetáckemu kocúrovi z Bulgakova. Plus studená sychravá noc piatka trinásteho.

A viete čo? Vôbec mi to nevadí. Príbeh má správny rozbeh, výborný a zrozumiteľný konflikt, zábavné barové peripetie aj záverečné vyvrcholenie. Chytil ma od začiatku a nepustil. Pritom si uvedomujem, že rozprávanie o záchrane nevinného bábätka hraničí s citovým vydieraním. Podstatné je, že to celé funguje. Uveril som hlavným postavám, chápal som ich, bál som sa s nimi. Bol som tam. To je to, čo hľadám v príbehoch. Tento mi to dal. Vďaka.

Aby som zase nebol úplne namäkko: Piatok trinásteho je v kalendári takmer každý rok. Ak kocúr prichádzal zakaždým, mali by sa im tam na stratenom cintoríne pomaly kopiť kandidáti na funkciu Piatka. Alebo sa Piatok menil zakaždým? To by potom úradoval len krátko a nešlo by to dokopy s jeho dospelým výzorom. Skrátka logistická disproporcia medzi dodávkami a odbytom, ktorá by sa mala niekde v texte vysvetliť. Nenašiel som to tam.
Tento problém zároveň nahlodáva motivácie riaditeľky a Piatka. Ak by to teraz nevyšlo, prečo by nemohli počkať do nasledujúceho piatka trinásteho? Čím bol zrovna tento piatok výnimočný?

Uvedomujem si, že je to kopanie do bĺch a nechcem byť za žiadneho literálneho nacistu. Ani za gramatického (na to tu je Riddick a spol.). Apropó, grammar nazis sa na poviedke určite vyšantia. Keď som si aj ja všimol nejakú hrubku, pár zlých skloňovaní a spústu chýbajúcich či chybných čiarok, tak tam musí byť chýb naozaj hodne. Mne to však zážitok z čítania nepokazilo.