Klub čítačov a písačov SF&F

Tento týždeň vychádzajú finálové poviedky Ceny Fantázie. Mienim sem každý deň napísať recenziu na práve vyjdený text, ktorý na záver spojím do jedného článku a zverejním na svojom blogu. Dovtedy som otvorený akejkoľvek diskusii.

Dnešná poviedka
Martin Hatala: Prianie jazera

Predstavte si sochu rozrezanú na tehličky, z ktorých niekto vyrobí legové kocky. Potom k nim primieša pár vlastných kociek a postaví z toho všetkého napodobeninu pôvodnej sochy, len menšiu a na pár miestach odlišnú. Presne tento pocit mám po prečítaní tejto poviedky. Nie som iste prvý, čo identifikoval štýl Raymonda Chandlera, ba dokonca aj postavy s rovnakými menami a zamestnaniami a totožné repliky z románu Žena v jazere. K overenému základu autor primiešal nadprirodzenú bytosť a voila - finálový príbeh je na svete.
Iste, napísané je to šikovne, pútavo a drsne, ako každá správna chandlerovka. Aj s logickými nedôslednosťami, podobnými, ako u Chandlera. Veľký autor si dával viac záležať na atmosfére než na logike detektívneho vyšetrovania. A záver je správne drsný a horký zároveň. No aj tak... Nadprirodzená bytosť hrá len úlohu diamantového náhrdelníka, po ktorom bažia všetci zainteresovaní a kvôli ktorému si idú navzájom po krku. Nič viac.
Stále z toho trčia tie legové kocky. Z lega sa dá urobiť paródia obrazu alebo filmu, ktorá všetkých pobaví, ale ťažko z nich postaviť umelecké dielo, ak má byť brané rovnako vážne ako originál.

Ženu v jazere nepoznám, ale ak je pravda to, čo hovoríš, nie je to potom tak trochu plagiátorstvo?

Pocta Chandlerovi, epigónstvo, porušenie autorských práv, plagiátorstvo, sprostá krádež... Je na to kopa označení, každý nech si vyberie, ktoré sa mu páči. Ja to neriešim, aj keď moje podvedomie prejavuje určitú nechuť.

Ale ako je potom možné, že to niekomu takto prejde? A ešte sa to dostane aj do finále. Hoci, možno porotcovia ten príbeh nepoznali. Plne ale chápem Tvoju nechuť, tiež asi cítim niečo podobné.
Ešte by ma inak zaujímalo, nakoľko si to sám autor uvedomuje. Či sa mu len vynorili nejaké nápady z podvedomia a nedošlo mu, o čom píše, alebo to bolo zámerné. Nech je ale ako chce, príde mi to trochu divné. Možno aj trochu dosť.

Jim Patton, šerif a jeho pomocník Andy, osudová Muriel (v Chandlerovom románe s iným priezviskom), L.A., dokonca aj hláška "Zvoľte Jima Pattona za šerifa, na robotu je už starý" - to všetko sa nedá zvaliť na podvedomie.
Knihu mám doma, určite by sa z nej dalo vyčítať viacej súvislostí.

Otázka podvedomia je už bezpredmetná. V diskusii pod poviedkou sa autor sám priznal k inšpirácii. Ako... čosi neskutočné. Nechápem. Nechápem. Možno to bude tým, že som blondína...

Dnešná poviedka
Marja Holecyová: Kalkulačka smrti

Marja ma dostala. Poviedke o matematike ani v najmenšom nehrozí, že by sa snažila vlichotiť mainstreamovému čitateľovi. Ja som v nej našiel to, čo očakávam od dobrej scifi - úvahy, ktoré idú do hĺbky, iný, prekvapujúci a inšpiratívny pohľad na svet okolo nás i v nás samotných. Prvú desiatku stránok som priam zhltol.
Na ďalších stránkach som očakával dolovanie pravdy zo štatistických údajov, hackovanie inteligentných počítačových systémov, predpovedanie konania ľudí a ich rozhodnutí, vyveštenie budúcnosti človeku, ktorá sa tým, že sa ten človek veštbu dozvie, okamžite zmení... Mrazilo ma z možností, ako by príbeh mohol vyvrcholiť a kam by sa mohol posunúť... Žiaľ, nedočkal som sa.
Prvé, čo ma tajne znepokojovalo, bol názov poviedky. Béčkový až hrôza. No horšie bolo, že sa postupne k tomu béčku schyľoval aj dej. Akoby z neho všetka filozofia a poznanie sveta vyprchávalo a uvoľnilo miesto pre jednoduchú, nepremyslenú a nelogickú akciu. To by som od matematického génia nečakal. Aj tá matematická poetika sa premenila na šedivé výpočty dožitia ako z tabuliek životnej poisťovne.
Záverečné odhalenie toho veľa nezachránilo, akurát ukázalo, že Profesorova úvodná lekcia hlavného hrdinu ničomu nenaučila.

Musím priznať, že som zámerne zvolila veľmi striedme využitie potenciálu, ktorý ten nápad ponúkal. Spomínané možnosti: dolovanie pravdy zo štatistických údajov, hackovanie inteligentných počítačových systémov, predpovedanie konania ľudí a ich rozhodnutí, vyveštenie budúcnosti človeku - to je všetko pekné a predpokladám, že nejden čitateľ čakal niečo takéto - o čosi viac sci-fi ako obyčajné vyrátanie pravdepodobnosti smrti. Pravdou však je, že ja osobne sa nevyžívam v zachádzaní do hlbín fantastiky, kde podľa mňa tiež často platí, že menej je viac a naopak striedmosť môže byť väčším prekvapením ako klasické predstavy o tom, že môžeme predpovedať budúcnosť, meniť ju apod - táto téma hádam tvorí aj 40% celej sci-fi!

Skôr sa snažím využiť potenciál k vyjadreniu istej myšlienky. A tá bola to, čo ste vy odbavili poslednou vetou - že úvodná lekcia nepomohla hrdinovi vyvarovať sa chyby - viere, že matematika je všemocná (hoci by som v to rada verila aj ja). Keby som chcela čitateľa presvedčiť, že vďaka výpočtom vieme vyrátať Vašu budúcnosť, išla by som priamo proti tejto myšlienke.
Dokonca sú také otázky v matematike, na ktoré sa nedá odpovedať (Existuje nejaké nekonečno medzi nekonečnom prirodzených čísel a nekonečnom reálnych čísel?) a dokonca aj tá najmenšia chyba môže mať obrovské následky. A tie chyby robia aj najmúdrejší. Z praxe - prečo tak málo ekonómov, ktorí sú často aj matematici, bolo schopných predpovedať finančnú krízu? Prečo sa toľko bánk nedokázalo zachrániť?
Je mi teda ľúto, že som sklamala Vašu dušu fantastu, no ak ste teda záver pochopili, ako naznačuje Vaša posledná veta, tak potom je to presne to, čo som chcela ja dosiahnuť. Hoci sa to nezhoduje s tým, čo ste očakávali. Ale nie je snahou autora čitateľov prekvapovať?

Názov je priliehavý, nie veľmi vyčačkaný Akcia bola pochopiteľná, Abel mal celkom iné predstavy o hraniciach toho, čo je normálne a čo nie, rovnako ako o sile svojej pravdy, hoci uznávam, že si ten záver vyžadoval viac priestoru. Ten už ale nebol, lebo som takmer prekročila stanovenú maximálnu dĺžku poviedky.

Marja, na úvod: Pokojne mi tykaj, tak, ako sa ja odvažujem tykať tebe. Fandím ti, čítal som kus z tvojich kníh (hoci nepatrím do ich cieľovej skupiny) aj blog, čo si pred pár rokmi písala na blog.sme.sk.
Včerajší komentár k tvojej poviedke som napísal hneď po jej prečítaní pod vplyvom svojho sklamania. Teraz sa mi vidí, že jej hlavný problém je v tom, čím sa výskum zaoberal. Jeho výsledky (výstupy z počítača citované v poviedke) jednoducho nezodpovedajú významu, ktorý všetci tomu výskumu prikladali. Prísne utajenie, pozbieranie najlepších matematikov len na tento jeden problém, minuté financie, sústredenie a nadšenie hlavného hrdinu - to všetko pri pohľade na výstupy stráca pre čitateľa (aspoň v mojom prípade) uveriteľnosť. Chcelo sa mi kričať: "A to je všetko? Za týmto sa všetci tí géniovia počínajúc Profesorom a končiac Abelom celý čas pachtili? Tomuto verili?"
Preto som očakával niečo bombastickejšie, hlbšie, idúce viac pod kožu. Istý čas som sa podieľal na vývoji poisťovacích systémov a mám vcelku predstavu, aké podrobné a prekvapujúce údaje sa dajú vydolovať z obyčajných údajov o poistkách a poistných udalostiach. V tom spočívalo moje sklamanie. V poviedke sa práve s témou výskumu robili tajnosti dosť dlho na to, aby sa dalo čakať niečo, čo čitateľa chytí za srdce. Prekvapiť ho a sklamať jeho očakávania sú dve rôzne veci.
Lebo je málo, ak téme výskumu verí hlavný hrdina. Musí jej uveriť aj čitateľ. Len tak uverí hrdinovi, jeho motiváciám a rozhodnutiam. Ak sa sám nechá pomýliť, uverí aj hrdinovmu omylu. Pointa príbehu je v poriadku, ak sa dá uveriť ceste, ktorá k nej viedla.

Nuž, v skutočnosti to je naozaj dosť. Hoci sa to bežnému čitateľovi tak na prvý pohľad nemusí zdať, ak by takýto algoritmus fungoval, mal by veľký význam - okrem samotného dôkazu, že Profesorova teória je zmysluplná a štatistika sa môže uberať týmto smerom, poskytnúť ďalšie, veľkolepejšie a nápaditejšie výsledky. Samotný algoritmus by zohrával významnú úlohu v kriminalistike, súdnictve... No bol by štartovacím mostíkom pre ďalšie teórie - ani na Freuda sa už dnes veľa psychológov nespolieha, napriek tomu patrí k najuznávanejším psychológom v histórii. Takisto by sa dal spomenúť Nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiu Kahneman, ktorý stál na počiatku Behaviorálnej ekonómie. Nie, že by jeho prínos okamžite riešil ekonomické problémy, na ktoré sme boli dovtedy krátki, ale vďaka nemu sa začala rozvíjať behaviorálna ekonómia, matematizovať a posúvať ďalej... Poskytol nový pohľad na vec.
Takže pre Profesora aj Abela aj ostatných to malo význam (aj finančný, aj praktický). To, že to tam nebolo vysvetlené, je asi chyba môjho pohľadu a toho, čo sa mi zdá prirodzene jasné. Možno jedného dňa pre svoje vlastné potešenie poviedku prepíšem bez limitov na dĺžku a budem si pamätať, že aj toto treba vysvetliť. Možno som trocha dúfala, že sa čitateľ bude spoliehať na to, že autorka by neopisovala ich motiváciu tak veľkolepo, keby naozaj veľkolepá nemala byť
Žiaľ, veda nám dnes už neprináša tak obrovské pokroky a výkriky nových teórií a vynálezov ako kedysi.

Sklamanie a prekvapenie nie sú úplne rôzne veci, sklamanie môže byť skôr nepríjemné prekvapenie Ale samozrejme chápem, čo si chcel povedať.