Finalisti MCF 2018

[Ash]

Ahoj Zuska! Tvoje výhrady sú z vedeckého hľadiska relevantné a úplne chápem, že ti vzhľadom k tvojmu vzdelaniu a kompetencii nepochybne narúšajú uveriteľnosť príbehu. No cítim nutkanie zaujať rolu advocatus scriptori.

Predovšetkým, Peklo na tanieri je soft scifi. Nejde o vedecky presný popis biologických procesov a nástrojov. (Bude mať mimozemský organizmus DNA porovnateľnú s pozemskou? Nebude jeho ukladanie genetickej informácie založené na odlišných princípoch? Ba či vôbec bude mať niečo genetiku, či nebude fungovať nejako inak - nepýtaj sa ma, ako?) V poviedke ide o psychologické, sociálne, sociologické následky uskutočnenia zvrátene geniálneho (geniálne zvráteného) nápadu. Technológia je podľa mňa v tomto prípade vedľajšia a ja osobne som ochotný potlačiť svoje pochybnosti a nevieru.

Takisto nejde o vycvičených a disciplinovaných profesionálnych astronautov, vedecky skúmajúcich mimozemskú faunu a flóru na cudzích planétach. Ide o nadanú, ale maximálne nezodpovednú mladú vedeckú pracovníčku a jej milenca. Nápad "vytlačiť" klepeťáka je geniálny, nápad zjesť ho je stupídny. Ale ja im to verím. Ľudia v hormonálnom ošiali sú schopní ešte oveľa väčších šialeností, pôžitkárska doba tomu dáva požehnanie aj s rozhrešením. To je pre mňa to dôležité, čím ma poviedka oslovila, tá splatterová forma tomu dala šťavu a atmosféru, v ktorej mi na vedeckej exaktnosti až tak nezáleží.

[Marek]

Peklo na tanieri:

Málokedy ma chytí úvod tak ako tento. O to väčšie bolo potom sklamanie. Zo zaujímavej chémie medzi postavami, dobrými dialógmi, príjemného uvoľneného štýlu a precízne budovaného napätia nakoniec vznikla vedecky aj spoločensky absurdná, kostrbatá a nezrozumiteľná poviedka. Zmizla logika správania sa postáv. Rozsypalo sa tempo, celková skladba a na záver aj zmysel diela. Rozumiem, čo chcel autor povedať, ale forma to pre mňa úplne zabila. Je šikovný, vypísaný, ale ako keby to odflákol. Vyhral sa s postavami, prihodil k nim nápad a po našľapanej a zaujímavo napísanej scéne v kuchyni zrazu nevedel, kam ďalej. Tak niekam išiel, náhodne niečo pridal a niekde to sekol. Škoda.

Perpetuum immobile:

Toto je pre mňa zas ukážka, ako sa to robiť má. Aj tu je cítiť skúseného autora, ktorý však presne vedel, ako to využiť počas celej poviedky. Výborná postava, s perfektne dávkovaným osobným príbehom. Každá spomenutá drobnosť nakoniec zapadla na svoje miesto a smerovala k pointe. Ani jedna dejová linka či dialóg navyše. Jasná motivácia, nečakaný záver a hlavná myšlienka ako pripomienka toho, že nie všetko sa dá v živote napraviť. Môžeme debatovať, čo je na tom reálne alebo nereálne. Na rozdiel od biologických nepresností v Pekle na tanieri však nikto z nás netuší, ako cestovanie v čase funguje. A preto je čisto na ľudskej fantázii ako si ho vyloží. Takto by sme mohli kritizovať každú knihu alebo film s podobným motívom od Terminátora až po Interstellar. Ja radšej veľmi chválim a držím palce vo finále.

[Ash]

Marek, je vcelku jasné, že cestovanie časom v realite nefunguje, ale to nie je prekážkou pre jeho použitie v scifi. Problémom v Perpetuu je do očí bijúca nekonzistentnosť fungovania presunu časom. Pre mňa osobne to (a ďalšie nedotiahnuté prvky) dosť oslabilo pôžitok z príbehu. Pointa zabila zvyšok (teda hrdinovu samotu a jeho úsilie napraviť ju).

[Miro]

Perpetuum Immobile

stylisticky sa tomu neda velmi co vytknut...mozno par viet reps. slovnych spojeni...ale je za tym citit, ako tu uz bolo napisane, vypisaneho autora.
Takisto emocna stranka poviedky je fajn, dokazal som sa vcitit do pocitov hlavnej postavy.
Trosku mi ale skripe modus operandi...fakt som premyslal, nad tymkonstruktom aj skuskou a prepoctom co robil byvaly fyzikar....a nesadlo mi to.
Trebalo by to asi onakvenjsie este premysliet a prepisat... cyklicky zaver ma pomerne prekvapil, posunul naozaj celu poviedku do anekdoty..

Stylisticky 9/10, dejovo 6/10, dokopy 7.5/10

[Miro]

@Zuska , vidis takto vedecky som sa na to peklo na taniery ani nezahladel (a to som tiez biolog), i ked som vedel, ze to 3D tlacenie ziveho tvora je prakticky nezrealizovatelne , tak ako to bolo popisane,... som nad tym mavol rukou, a ty si to ako pekne rozpitvala...

inac ma tiez zarazili tie reakcie, ze to hned zozrali, ja neviem, ci by som sa pustil to nejakej tkanivovej kultury...ale ako urcity druh poriadnej uchylky so sebaznicujucimi sklonmi - preco nie

[Zuska]

Ešte k Peklu na tanieri: Dokážem sa ochotne zmieriť s nemožnými technológiami, ak ma poviedka vtiahne do svojho sveta. Ale ak mi nedá motiváciu pristúpiť na autorovu hru, inštinktívne hľadám chyby (utkvelo mi napríklad slovné spojenie „v úžase trieštime oči“). Áno, aj vzdelaní ľudia sa môžu správať ako idioti, ale smutné je, keď poviedka nemá viac, čím by mohla zaujať. „Doba praje konzumu“ je obohrané klišé a ani samotný motív „ľudia si neberú servítky“ nepovažujem za objavný - pripadal mi taký pred mnohými rokmi, keď som sa ako dieťa váľala od smiechu pri piesni Mimozemšťan od skupiny Greenhorns. Odvtedy som sa s ním stretla viackrát, naposledy v Krakenovi od Anny Olejárovej (ktorý je „mega“ a na rozdiel od Pekla na tanieri mu nemám čo vytknúť).

Perpetuum immobile ma do príbehu vtiahlo spoľahlivo a vďaka atmosfére som mu pokojne odpustila pomalé tempo rozprávania. Nechcelo sa mi bádať ani nad tým, či by ešte tesnil bazén, do ktorého dopadol veľký meteorit (o fungovaní strojov času neviem nič a preto nemôžem vecne argumentovať, hoci mi stále vŕta v hlave, prečo sa minca vrátila do misky, zajac do klietky, hrdina sa vracia nad hladinu bazéna a topánka bola na strome - nemala sa potom vrátiť do krabice?). Na hrdinu som bola zvedavá a ľutovala som, že nevieme viac o jeho predchádzajúcom osude, hoci vlastne tiež patril do kategórie vzdelaných ľudí správajúcich sa ako idioti (čo je však vysvetliteľné zmesou alkoholu, balkánskej nátury a sebaľútosti). Možno by sa patrilo pridať nejakú spomienku na jeho rodinu (inú než hluk), keď už to má byť hlavná motivácia pre hrdinovo konanie. Väčšinu textu som si užívala, no z pointy som bola sklamaná. Prekvapivosť je fajn, ale... Takýto koniec by stačil poviedke s kratšou expozíciou, ktorá by nenechala toľko voľných nitiek. Tu pôsobí ako päsť na oko.

[Ash]

Štvrtá: Simona Sádecká: Škára

Čistokrvný horor v klasickej fazóne. Strašidelný byt, osamotený mladý muž, podivná susedka, zmiznutý predošlý nájomník. Zvuky, blikanie svetiel, pocit cudzej prítomnosti, spánková paralýza, preludy. Všetko veci dvadsaťkrát čítané a stokrát videné, a predsa... fungujú. Napísané je to čisto a stráviteľne, text hladko plynie a nechá nás, aby sme podľahli jeho lákaniu a zviezli sa v jeho prúde.

Samozrejme, že príbeh je nelogický a nedopovedaný, taký ale horor má byť. Má popierať naše racionálne zmýšľanie, oddrapiť tenkú šupku rozumu, pod ktorým sa skrýva klbko zvieracích inštinktov. Poviedka navyše ponúka náznaky širších konfliktov (rodičia) a súvislostí.

P.S. Vizuálne mi pri čítaní vyvstali pred očami Frighteners od Petra Jacksona (z čias, keď sa ešte nehonosil Pánom prsteňov) https://www.youtube.com/watch?v=yYF0oK8oXSk

[Miro]

Skara

tohoto som sa obaval, podla mna je tato poviedka typicky finalovy fail,
otrepany namet, navyse napisany velmi stylisticky kostrbato. Casto sa opakujuce slova (dokonca caste pouzivanie slovies bol a mal na nieco poukazuje), casti viet, ktore maju akoze privodit napatie.
Ma to zopar dobrych okamihov...ale 80% mi vobec nesadlo, hoc je to horor...nie je to horor, taky aky by mal byt vo finale takejto sutaze...
som sklamany
len priemer

4/10

[Marek]

Škára:

Pôvodne som neplánoval hodnotiť všetky, ale nedá mi to Iným finálovým poviedkam sa dalo vyčítať nedotiahnutie, neučesanie alebo prílišné uletenie, ale všetci autori vedeli naozaj dobre písať. Až na pár gramatických alebo štylistických drobností (ktoré z nejakého dôvodu dnešná doba v pohode odpúšťa) sa to ľahko čítalo. O Škáre sa to však povedať nedá.

Nápad sa mi páčil. Možno trochu hororové klišé, ale v dobrých rukách stále funguje. Hlavne v kombinácii s novou pointou, ktorá tu stopercentne bola. Negativita otvára dvere temnote (po cca 300 opakovaniach v jednej poviedke toto slovo, dúfam, aspoň rok neuvidím) - to je skvelá metafora na reálny život. Ale k hlavnej myšlienke som sa skoro nedostal. Musel som čítanie trikrát prerušiť a znova sa ukecávať, aby som tomu ešte dal šancu. A podarilo sa mi to len preto, že je to účastník finále.

Každý máme iný vkus a iné očakávania. Bolo to vidno pri predchádzajúcich hodnoteniach, ale tak to má byť. O tom je umenie. Jedna vec, ktorá by však mala byť pri akejkoľvek literatúre základ, je schopnosť písať. Naozaj písať. Teda so správnou gramatikou, štylistikou, dostatočným slovníkom na opisy a vždy potrebné synonymá. A to je len základ. Funguje to tak v každej profesii. Môžete mať v hlave nápady na úžasné šaty, ale pokiaľ neviete šiť, krajčír nebudete. Môžete byť brutálny tenisový taktik, ale ak sa neviete hýbať a hrať ani základné údery, ťažko z vás bude hviezda. Pokojne môžete mať aj najlepší hudobný sluch a geniálne nápady na piesne, ale bez schopnosti spievať alebo hrať na nástroj, na váš koncert nikto nikdy nepríde. Tu mi to prišlo, ako keď si človek kúpi domov synťák, s nadšením doň ťuká a považuje sa za profi hudobníka. Bolo to milé, písané s nadšením, ale pôsobilo to skôr ako od snaživej stredoškoláčky než profi autorky. Ako začiatočná práca budúcej spisovateľky super. S touto predstavivosťou je na čom stavať, a preto určite píš ďalej. Ale vo finále to jednoducho nemá čo robiť.

[Zuska]

Škára funguje ako horor, ale z doterajších finálových poviedok obsahuje najviac chýb. Cítiť z nej angličtinu („dva dni dozadu“ namiesto „pred dvoma dňami“, „Seriózne?“ namiesto „Vážne?“, hrdinovi sa „eventuálne podarilo znovu zaspať“ namiesto „konečne podarilo znovu zaspať“), akoby autorka dlhšie žila v cudzojazyčnom prostredí - alebo jednoducho len málo čítala po slovensky. Okrem opakovania slov mi udreli do očí „poldesiatej“, „voči čomu stál“, alebo „vyhodiť mu to do tváre“. Chvalabohu, ale niekedy aj žiaľbohu, väčšine čitateľov takéto detaily hrôzostrašný zážitok nepokazia
A, samozrejme, keď to autorka s písaním myslí vážne, gramatiku a štylistiku si vybrúsi – horšie by bolo, keby nevedela budovať atmosféru.