Finalisti MCF 2018

[Ash]

Čas cvála ako splašený kôň. Minulý týždeň vyhlásenie výsledkov prvého kola súťaží a od dnes už začínajú vychádzať finálové poviedky.

Dnes prvá: Ján Babarík: Statočný chlapík

Pomalé, až staromilsky rozvláčne rozprávanie o vyšetrovaní záhadného nálezu v starom hrobe. Slovenský policajt to nemá na ružiach ustlané, no i tak sa v kolotoči pracovnej rutiny usiluje siahnuť po pravde, keď ucíti jej závan. Nezáleží, aká bizarná je. Životy dvoch žien prepletené a zmotané do klbka, v ktorom uviazol muž s blízkym vzťahom k obom.

Spočiatku to vyzerá na horor a táto emócia vydrží až takmer do konca, keď sa dej náhle preklopí do scifi/fantasy. Udržiavanie strašidelnej atmosféry sa niekedy zdá násilné - príbeh jednej zo žien sa nevyjaví vtedy, keď ho policajtovi porozpráva, ale až neskôr, keď je konfrontovaná s druhou ženou. Samotný fantastický motív sa mi zdá byť trochu okrajový, redukovaný, nerozvinutý, len ako starý kufor plný zažltnutých fotografií a spomienok. Verím, že autor chcel dosiahnuť takúto jemnú príchuť fantastična. Podarilo sa mu to. Lenže mne by sa žiadalo viac, rozpútať búrku, ktorá zalomcuje životmi všetkých zúčastnených. Už len kvôli tomu statočnému chlapíkovi v hrobe.

[Miro]

Poviedka ma upútala od začiatku do konca. Nádych detektívky poláskanej hororom sa pomerne vydaril. I keď akosi som čakal, že ten ďalší prípad zavraždeného dieťaťa bude mať nejaký súvis s hlavnou dejovou líniou, tak nemal. Vôbec tam nemusel byť a autor mohol viac rozvinúť a čosi do príbehu pridať. 8,5/10

[Kristína]

Ahojte, nechcem rušiť diskusiu, ale nefotil náhodou niekto supertajnú tabuľku s bodovaním porotcov?
Inak poviedka sa čítala dobre, páčil sa mi nápad, aj to celé rýchlo odsýpalo, ale niekedy až príliš. Nepáčilo sa mi to rozdelenie textu akoby na dva celky. Ešte mám dojem, že autora tlačil počet znakov? Napriek tomu, že by sa dalo niektoré veci zoškrtať. Celkom fajn, aj jedna-dve zimomriavky boli, hororovú atmosféru vybudoval autor dobre. Za mňa tak za 7.

[Ash]

Ahoj Kristína! Keď Ivan Aľakša povedal, že tabuľka nebude zverejnená pred vyjdením zborníka, tak aj tí, čo majú fotky tabuľky k dispozícii, by mali rešpektovať toto rozhodnutie. Ale ak ťa zaujíma nejaký konkrétny údaj, tak ti určite dokážeme pomôcť.

[Zuska]

Myslím, že toto je sľubný začiatok finále CeFy. Statočný chlapík sa mi celkom páčil – jediné, čo mi udrelo do očí, je „vygenerovanie“ DNA (generujú sa náhodné čísla, DNA sa extrahuje alebo izoluje). Je pravda, že niečo sa dá vždy zoškrtať a niečo pridať, aby bola poviedka lepšia, ale myslím, že pár slepých odbočiek (ako nesúvisiaci prípad s dieťaťom) si tajomný príbeh môže dovoliť. Mne skôr chýbalo, že chlapík neprejavil žiadnu snahu poslať cez priepasť času priateľke aspoň nejakú správu (napr. v notárskej kancelárii nechať list, ktorý majú vo vopred určený dátum krátko po osudnom výlete poslať na adresu kde tí mladí nešťastníci bývali, niečo ako „Vierka, prepadol som sa do minulosti, ale žijem, snaž sa žiť aj ty.“). Inak tá hororová časť príbehu mi bola povedomá – akoby som ju čítala z pohľadu turistov v nejakej autorovej staršej poviedke. Spomína si ešte niekto?

[Ash]

Druhá poviedka: Tomáš Hrábek: Peklo na tanieri

Keď ju Tomáš nahodil sem do klubu, napísal som mu niečo také, že je to nechutné, zvrátené, dekadentné. A zároveň výborne napísané. Scifi splatter, ktorý sa drží témy, neskĺzava k skratkovitým vyústeniam a provokuje čitateľa najmä k rozmýšľaniu.

[Miro]

Peklo na tanieri

kvalitne napísaná poviedka, ale podľa názvu som očakával niečo omnoho hrozivejšie.
A vôbec mi to neprišlo nejako nechutné, ako hore písal Zdeno, Nuž koľko ľudí, toľko chutí.
Miestami som naozaj dostaval chuť na dobre prepečeného klepeťáka. Trebárs tak obyčajne na slaninke.
7,5/10

[Marek]

Statočný chlapík:

V prvom rade veľmi dobrý nápad. Nie tuctový, dlho ťažko predvídateľný, aj fajn rozpracovaný cez príbeh a postavy. Takisto atmosféra bola super. Autor je vypísaný a vedel, ako to využiť. Zároveň mi však prišlo, že tento super nápad a svoje schopnosti či skúsenosti dostatočne nevyužil. Zbytočné dejové linky (šéf, druhý prípad s chlapcom a obmedzený čas, ktorý vôbec nemusel byť, tehotná manželka, ktorá nič nemenila na jeho správaní sa alebo motivácii), dialógy (stále sa variaca káva) a hlavne trochu nedotiahnutá štruktúra. Ako keby si sadol, začal písať, napadlo mu, že toto by mohlo byť zaujímavé a keď to nikam nevidelo, nechal to tak. Presne tak pôsobil aj ten príbeh z 2001 na konci. Malo to byť veľké finále a pri prvej debate s policajtom sa nehodil, tak ho presunul na záver. Pôsobilo to na mňa, ako keby to autor písal na poslednú chvíľu a nemal čas text na konci učesať, vyhodiť nepodstatné scény či postavy a popracovať na lepšom vyvrcholení. Inak určite jedna z lepších poviedok v Cene Fantázie. Čítala sa dobre. Ako porotca by som dával asi 7/10

[Ash]

Tretia poviedka: Martin Petro: Perpetuum immobile

Čo povedať? K pointe i názvu na ňu odkazujúcemu by sa hodil rozsah anekdoty. Všetko okolo je z hľadiska záverečného fóru len balast, ktorý zasýpa a brzdí jeho úderné vyznenie. Samozrejme, ten okolitý text je zručne napísaný a dodáva celkom zaujímavú atmosféru, no k pointe vôbec nepasuje. Okrem toho v takto fungujúcom stroji času je kopa nezrovnalostí (príklad: ak sa minca vrátila do minulosti na svoje pôvodné miesto, nemali by tam byť v momente, keď po nej hrdina siahol, aby s ňou vykonal pokus, dve mince?). Občas to zadrhne aj v zrozumiteľnosti štylistiky, občas sa veci v texte zjavujú, keď ich je práve treba (úlomok meteoritu je spomenutý práve v momente, keď má byť poliaty vínom, denník sa spomína, až keď ho nájde policajt). Dokopy to vyzerá napísané z prvej vody načisto.

Samozrejme, dalo by sa to zaonačiť, aby z toho vyplynula zaujímavá filozofická dilema, ako v prípade Pekla na tanieri. Len to by musela byť pointa silnejšie prepojená z opakujúcou sa prázdnou každodennosťou hrdinovho všedného života.

[Zuska]

Peklo na tanieri: Mňa táto poviedka tiež vyprovokovala k rozmýšľaniu, ale skôr nad tým, ako by mohla naozaj fungovať. Ako človek s biologickým vzdelaním sa ťažko zmierujem s „technoblábolovitou“ podmienkou zápletky – iba gény nestačia na to, aby vyrobili celý organizmus (asi tak, ako iba chemické zloženie surovín nestačí na to, aby z nich hypotetická 3D stravotlačiareň vedela vyrobiť jedlo, keď chýbajú údaje o štruktúre atď.), nehovoriac o tom, že by nebol totožný so vzorom - podbal by sa mu ako jednovaječné dvojča, ktoré prešlo inou ontogenézou. Len s pomocou DNA bez „bunkového hardwaru“ sa nedá vyrobiť ani jedna bunka (a to nespomínam veci ako mimojadrová DNA). U pozemského organizmu by sme mohli použiť ako základ inú, podobnú bunku (ideálne toho druhu, ktorého tkanivo sa snažíme naklonovať), ale u mimozemšťana by pozemskí vedci nič také nemali k dispozícii, iba ak by vzorku tkaniva priniesla návratná sonda. A keby to urobila, mohli by v laboratóriu prísť na to, že sa v Petriho miske dobre množí a dá sa využiť aj do tkanivovej tlačiarne... Prirodzene, na ochutnanie klepetáčskeho mäska by stačilo „natlačiť“ svalové tkanivo, ale to by si autor nemohol vychutnať tie čierne oči... (iba že by v rámci vegetatívneho množenia z kúsku tkaniva mohol dorásť celý klepetáč a to by zasa stratilo zmysel použitie „kúl“ rekvizity - tkanivovej tlačiarne).
Inak hrdinovia tejto poviedky sa správali asi tak múdro ako astronauti, ktorí si na neznámej planéte hneď po pristátí zložia prilby. Fakt, že budúca lekárka/vedkyňa dá bez akýchkoľvek testov toxicity do úst produkt experimentu, ktorý vyšiel v rozpore s jej očakávaním, mal (dúfam) ilustrovať mentálny úpadok ľudstva. (Alebo si autor myslí, že je to uveriteľný vzorec správania? To by bol pre mňa najsilnejší hororový motív poviedky. Možno menej pritiahnuté za vlasy by bolo, keby sa dej rozvíjal na výskumnej stanici v blízkosti Enceladu, kde nejakou nehodou astronauti prišli o potravu...).
Okrem toho si viem ťažko predstaviť, ako by klepetáči prešli cez miestny ekvivalent Štátnej veterinárnej a potravinovej správy (žeby ich konzumácia pôsobila mäknutie mozgu všetkým v okruhu niekoľkých kilometrov?), najmä keď by už od začiatku bolo jasné, že sú návykoví a ich efekt na ľudský organizmus nie je ani zmapovaný. Skôr než na oficiálny fastfood by som to videla na ilegálnu sieť vysoko solventných užívateľov.
Samotný nápad má potenciál – keby napríklad kúsky slabo tepelne spracovaného klepetáčskeho tkaniva dokázali prežiť v prostredí ľudského žalúdka, následky by mohli byť naozaj zaujímavé. No nič, tu boli prednejšie gastro-gore efekty, takže to nie je moja šálka... ehm... čohokoľvek.