MetalurgSpadol som do toho vlastne náhodou. S troškou vlastného pričinenia (a priznávam aj postranné úmysly) som sa stal členom gangu recenzentov pre Slovart Booklab. V mojom kmeťskom veku by sa mohlo zdať neprístojné hodnotiť young adult literatúru, no niekde vo vnútri ešte skrývam vyhúkaného tínedžera, ako stvoreného na podobné úlohy. Recenziu som preto hodil naňho.

Oukej, tak som sa teda oprel do tejto čelindže. Knihy, normálne knihy tlačené na papieri, to je fakt predpotopný vynález. Žiadne obrázky ako v komiksoch, žiadna živá akcia ako vo filmoch, žiadna interaktivita ako v gamesách. Len pís-men-ká.

Metalurg od Brandona Sandersona (prvý diel série Pomstitelia) sa nám to však snaží čo najviac uľahčiť. Na zadnej strane obálky je zoznam prísad (superhrdinovia 30%, odboj 20%…), dokonca aj odkaz na prvú akčnú scénu, ak by boli úvodné vysvetľovačky pre čitateľa príliš únavné (ako veľmi by sa niečo podobné zišlo na obálke Chrámu Matky Božej v Paríži).

V prológu sa v skutočnosti odohrá hádam najzaujímavejšia časť príbehu. Je tam vystavaný post-apokalyptický svet ovládaný zloduchmi so superschopnosťami, pre ktorých sa obyčajní ľudia stali podrobeným druhom. Kúl! Superhrdinovia s opačným znamienkom, bez zábran a morálnych dilem. Limitovaní len tým, čo dokážu. Je zbytočné konfrontovať ich schopnosti s fyzikálnymi zákonmi, pretože fyzikálne zákony by prehrali. Lebo tie schopnosti sú nadprirodzené a jednoducho epické. Zrejme preto sa ich nositelia volajú Epikovia. Stávajú sa z nich lokálni bohovia a tyrani vládnuci nad časťami územia kedysi volaného USA.

Po úvodnej scéne vyrastie hlavný hrdina z dieťaťa na dospievajúceho outsidera, ktorý má okrem pomsty Metalurgovi – epikovi ovládajúcemu mesto – bežné stredoškolské trápenia a starosti (ako osloviť dievča, aby mu nedalo košom). Najmenej polovica tínedžerov sa v tom bezpochyby zhliadne. Túžba po odplate ho zavedie k Pomstiteľom (v origináli Reconers, nie Avengers), kontra-epickej odbojovej skupine. V nej nájde uplatnenie, uznanie i romantický vzťah (na platonickom leveli).

Dej sa drží osvedčenej schémy akčných filmov a počítačových hier. Náročnosť jednotlivých misií sa stupňuje až po finálny stret s hlavným bossom. K tomu sú primiešavané všetky predpísané prísady:

  • Hlavná postava je asociálny nerd, ktorému sa dostane hŕstka výchovných ponaučení (a tým aj čitateľovi). Väčšinou sú to instantné múdrosti z motivačnej literatúry.
  • Odbojový tím je štandardizovaná skupinka s prvoplánovou typizáciou ako vystrihnutá z bežnej RPG. Všetci sú v podstate mixom mentora a nahrávača hlavného hrdinu.
  • Epikovia a ich schopnosti sú vybalansované, aby vyzerali nezdolateľne, no zároveň obsahovali nejakú slabinu – dizajn typický pre realtime stratégie. Dokonca aj hrdinovia s touto črtou rátajú pri plánovaní akcií ako s dokázaným faktom.
  • Okolitý svet reprezentuje prostredie, ktorého hlavnou úlohou je byť vizuálne pôsobivé, temné, chladné a ostré. Kovovo depresívne. Koniec-koncov celé je vybudované z Metalurgových exkrementov.
  • Žiadne ďalšie postavy neexistujú (s výnimkou obchodníka so zbraňami a jeho vcelku nelogického postavenia, ktoré aj autor uzná za neudržateľné). Ak sa nejaké vyskytnú, sú to jednorazoví anonymní pešiaci.

Skrátka ideálna kniha pre tínedžera, ktorého znudili bežné počítačové hry a akčné filmy a chcel by skúsiť trochu intelektuálneho imidžu, ale zase nemá chuť predierať sa hlbokomyseľnými vetami a riskovať presilenie mozgu. Tento paperback mu ponúkne niečo veľmi podobné tomu, na čo bol navyknutý.

Mám takú konšpiračnú teóriu: úvodnú kapitolu napísal niekto so zásobou fantázie, k tomu doplnil osnovu záverečného rozuzlenia a potom dal akčnú vatu medzi tým dopísať snaživému asistentovi. Ten sa držal zubami-nechtami osvedčeného receptu s vyššie spomínanými ingredienciami. Roztiahol tak na knižný rozsah hádanku položenú v úvode a zodpovedanú v závere.

7 thoughts on “Puberta v oceľovom meste

  1. Je len veľmi málo YA kníh, ktoré som prečítala už ako dospelá, ktoré môžem zodpovedne prehlásiť za lepšie než dobré. Ono je to práve vo veku a v množstve prečítaných kníh a prežitých vzťahov – to potom mládežnícke videnie sveta je plné logických a iných dier, ale nie len v prípade, že autorka je staršia a vedome píše pre mládež, takže zjednodušuje. Najhoršie sú tie, ktoré napíšu mladí autori pre rovesníkov /čky/! To by bola prednáška sama o sebe! Neviem, či pri niečom takomto zúriť, smiať sa alebo plakať a komu tie žvásty otrepať o hlavu, lebo ak na to ešte nájdem skvelú recenziu nejakej mladej blogerky – začnem pochybovať o svojom úsudku.

    1. YA chápem skôr ako marketingový štítok než ako žáner. Doprčic, však najlepšie knihy scifi aj fantasy sú plné dospievajúcich či čerstvo dospelých hrdinov, ktorí čitateľa zavedú do spústy úžasných príbehov. Je Duna alebo Enderova hra YA?

      YA sa mi zdá byť produktom zjednodušujúceho myslenia a chápania, pre ľudí, ktorí sa akoby nechceli vymaniť z „tínedžerských“ schém. Vidí sa mi to dosť obmedzujúce.

  2. Ja problém vidím v tom, že sa autori snažia prispôsobiť čitateľom, namiesto toho, aby sa snažili o to, aby čitateľov skôr pozdvihli k niečomu vyššiemu a nútili ich zamyslieť sa. Potom sa deje opak – všetko sa zjednodušuje, aby mladí nemali problém pochopiť to – začarovaný kruh. Všetko je schématické, na jedno kopyto, opakujúce sa vzory správania len v inom prostredí. Ale asi sa toho treba presýtiť, aby to začalo liezť na nervy a človek sa konečne poobhliadol po niečom inom.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.