Martinus Cena FantázieVarovanie: Článok obsahuje čisto moju osobnú dojmológiu založenú na verejne dostupných zdrojoch informácií. Znamená to, že nič z nižšie napísaných záverov nie je overený fakt použiteľný ako argument.

Tohtoročná súťaž Martinus Ceny Fantázie bola iná než po predchádzajúce roky, aj keď zmeny vyplynuli z dlhodobejších trendov. Medzi tie jednoznačne pozitívne patrí blogovanie porotcov. Takáto spätná väzba dokáže pomôcť autorom a zároveň výrazne posilňuje dôveryhodnosť porotcových hodnotení.

Ďalším trendom je celebritizácia poroty. Tento rok padla voľba na Adelu Banášovú, ale vlastne aj Daniel Hevier je celebritou na literárnom poli. Účasťou verejne známych ľudí sa malo dosiahnuť zvýšenie záujmu verejnosti o súťaž. Rovnakému účelu slúžili trendy preferovania textov schopných komerčného úspechu a približovania sa k literárnemu hlavnému prúdu.

Situácia pred cieľovou rovinkou

Finálové poviedky sú vonku, skončilo aj divácke hlasovanie. O pár týždňov príde vyhlásenie víťazov a vydanie zborníka. Po prvotnom búrlivom prijatí finálovej pätice zostalo akési rozpačité ticho.

Búrka to však bola poriadna. K väčšine poviedok vyjadrovali čitatelia fantastických žánrov hlasný nesúhlas, ba priam sklamanie. Vyšlo hodne recenzií (aj tento článok mal byť pôvodne súčasťou môjho hodnotenia). Je ťažké zavďačiť sa čitateľom, no tento rok frflanie akosi presiahlo zvyčajnú slovenskú mieru.

Čo sa vlastne stalo? Diabol je ako vždy ukrytý v detailoch. A detailov poznáme zatiaľ vcelku málo, hoci relatívne dosť na to, aby sa dali robiť nekvalifikované predčasné závery. (O mesiac, keď vyjde zborník, bude dostupných údajov rádovo viac.) Primárnym zdrojom sú zatiaľ blogy porotcov Lucie Lackovičovej a Mareka Kolcuna. Tí vo svojich článkoch nielen poviedky hodnotili, ale aj označili, ktoré z nich by sa hodili do finále. Dokopy natipovali trinásť finalistov. Lucia sa trafila v dvoch prípadoch (KamarátiSvedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie), Marek raz (Deň, keď piatok trinásteho skončil). Piatok trinásteho bol zároveň jediným finalistom, ktorý získal vysoké hodnotenie od obidvoch blogujúcich porotcov. ostatné finálové poviedky získali od jedného alebo oboch nižšie body. Luciine tipy možno označiť za kontroverzné texty (Marekovi oba – zvlášť Kamaráti – nesadli). Zvyšné dve (Kontraktor a Oakville) sa podľa hodnotení oboch zaraďujú do druhého sledu – poviedky nadpriemerné, ale nie na finále.

Mimofinálové poviedky

No dôležité nie sú len údaje o finálových textoch, možno ešte zaujímavejšie sú dáta o poviedkach, čo sa do finále nedostali. Stavajú totiž finalistov do pozoruhodného kontextu. Štyri texty dostali veľmi vysoké hodnotenia od Lucie i Mareka zároveň. Ani jedna z týchto poviedok sa do finále nedostala. Sú to tieto texty:

Je príznačné, že dve z týchto poviedok sú žánru fantasy a obe sa dostali do finále fantasy súťaže (iste aj preto, lebo na výbere sa spolupodieľala Lucia Lackovičová). Následkom toho je podľa zverejnených hodnotení táto súťaž (a v menšej miere aj Cena Intelu) obsadená kvalitnejšie než hlavné finále.

Okrem toho ďalších takmer dvadsať poviedok, ktoré nepostúpili do finále, dostalo v sumáre od oboch porotcov hodnotenie porovnateľné s finalistom Deň, keď piatok trinásteho skončil a teda hodnotenie prinajmenšom o vlások vyššie, než ostatní finalisti. Nebudem ich vymenovávať, aby tento článok nepresiahol maximálny rozsah pre účasť v súťaži.

Zo spomínaných vyše dvadsiatich poviedok som tri čítal (nerátajúc svoju vlastnú) a dovolím si tvrdiť, že obsahujú viac fantázie než väčšina finálových textov. A podľa svojho bezvýznamného názoru boli aj celkovo lepšie a viac hodné účasti vo finále. Pritom si dokážem predstaviť, že v tejto kope poviedok by sa lepších ako finálových našlo viacej.

Preto veľmi pochybujem, že majú čo len kúsok pravdy hlasy, ktoré tvrdia, že tento ročník je horší ako minulé. Skôr sa prikláňam k tomu, že v tomto ročníku sa vyskytlo veľa schopných textov a porota z nich vybrala do finále jednu z možných vzoriek. A práve táto vzorka príliš nezavoňala hardcore fanúšikom.

Finálové poviedky

Čo je teda význačné na tohtoročnej finálovej zostave? K dosiahnutiu pochopenia treba charakterizovať jednotlivé finálové poviedky.

  • Kontraktor je homeopatický roztok scifi. Sú tam základné esencie, extrémne rozriedené konzumnou textovou vatou. Ideálne pre niekoho, kto dosiaľ do scifi nezačrel čitateľským prstom. Nevyľaká ho to, nájde v tom myšlienky, ktoré sa mu môžu zdať objavné, no nezahltia ho svojou intenzitou. V scifi kruhoch sa ozýva volanie po dielach vstupnej úrovne (entry level), ktorá by neznalého čitateľa vtiahla do žánru. Táto poviedka môže slúžiť ako príklad, ako by to mohlo vyzerať.
  • Deň, keď piatok trinásteho skončil je urban fantasy, civilná tvár fantasy žánru, prístupná pre tých, čo nemajú chuť vykročiť do vymyslených svetov. Napriek tomu si táto odroda so sebou nesie objemný súdok rozprávok a mýtov, z ktorého dokáže čerpať šťavu fantázie.
  • Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie by sa dalo zaradiť do new weird. Často absurdná zmes scifi, fantasy, hororu a akýchkoľvek ďalších prísad podľa ľubovôle autora. V tomto prípade príbeh vytláčajú fejtónistické prvky s prímesou humoru a satiry.
  • Kamarátiumelecký horor. Výborne reprezentuje črtu, ktorú na modernom umení neznášam – jeho odpudivosť. V tejto poviedke nie je ani náznak fantastiky, je kruto realistická a potvrdzuje komentár, čo som kedysi čítal: dnešná mainstreamová poviedka sa bez klinickej psychopatie nezaobíde. Inak skvelý námet pre artový film.
  • Oakville je komerčný horor. Opäť bez akéhokoľvek náznaku fantastiky, opäť psychopatia. Akurát v tomto prípade čitateľa premkne neodbytný pocit, že niečo také už veľakrát videl v telke a po piatich minútach to znudene prepol. Prípadne, ak je čitateľ tínedžer, začal fandiť kúlovsky-outsajderským postavám a užíval si tento young adult produkt až do samého konca.

Spoločným znakom všetkých týchto poviedok je, že ich primárnou cieľovou skupinou nie sú fanúšikovia fantastiky. Ba, že (okrem čestnej výnimky Piatka trinásteho) nie sú pre fanúšikov fantastiky určené takmer vôbec. Mieria na mainstreamových čitateľov. Takých, ktorí by možno aj skúsili prečítať si niečo z fantastiky, no nechcú riskovať, že by sa v tom stratili, a zároveň nechcú padnúť do podozrenia, že by mali niečo spoločné s takou vyšinutou skupinou, akou sa navonok zarytí fanúšikovia fantastiky zdajú.

Niet preto divu, že skalní scifisti i fantasisti (mňa nevynímajúc) frflú a repcú. Lenže prečo sa to stalo? Ide o sprisahanie, ktoré nám má vymyť mozgy a donútiť nás, aby sme bez reptania kupovali fantasy z vydavateľstva K. K. Bagalu a scifi od EvitaPressu? Ide o pokus urobiť z nás slušných ľudí, ktorí konečne vyhodia tie braky a začnú čítať dospelácku literatúru? Ide o marketingovú akciu zameranú na získanie nových čitateľov, pričom na potreby starých verných čitateľov sa zvysoka kašle? Obávam sa, že keby sa dalo odpovedať na niektorú z týchto otázok “áno“, bolo by to príliš jednoduché.

Pracovná hypotéza

Dovolím si preto vysloviť hypotézu: porota si vybrala finalistov podľa seba. Pretože väčšina členov poroty číta prevažne mainstream, vybrala texty nachádzajúce sa blízko pomedzia fantastiky a hlavného prúdu literatúry. Vlastne aj Lucia Lackovičová je viac na horor než na scifi, či fantasy. Jediným fanúšikom fantastiky v porote tak zostal Marek Kolcun.

Samozrejme, nemám na to žiadne priame dôkazy, no zo zverejnených hodnotení je možné dedukovať aj obsah hodnotení nezverejnených. Štyri finálové poviedky s nižším priemerom (teraz nezáleží, či kontroverzné alebo nie), museli od ostatných porotcov dostať viac bodov než spomínaných vyše dvadsať poviedok, keď ich dokázali preskočiť. (Možno zaúčinkoval aj efekt lakomého porotcu – porotca, ktorý udelí nižší celkový súčet bodov, má väčší vplyv na celkový výsledok hodnotenia.)

Som zvedavý na zborník s tabuľkou, kde si budem môcť tieto domnienky otestovať voči solídnejším dátam. Hoci žiadne čísla nedokážu nazrieť priamo do myslí a zámerov každého z porotcov.

Dovtedy predpokladajme, že táto hypotéza platí. Trend približovania sa k hlavnému literárnemu prúdu by bol teda potvrdený.

Zaujímavý je aj pohľad z hľadiska komerčného zamerania. Finalisti cielia na rôzne cieľové skupiny. Intelektuálske (či umelecké) ambície majú Kontraktor, Miliduch a Kamaráti (aj keď pri každom z textov ide o odlišné intelektuálstvo a o iné umenie). Popkultúrnym smerom mieria Piatok trinásteho a Oakville (takisto odlišným spôsobom).

Otázkou zostáva, či sú tieto trendy pre fantastiku to pravé.

 Mapy a výhľady

Na literárnej mape je popkultúra širokým morom napájaným z členitých ostrovov fantastiky a obmývajúcim kontinent hlavného literárneho prúdu. More popkultúry je plytké, s vlnami tak akurát na zábavné surfovanie. Počty plážových návštevníkov narastajú čoraz viac a všetci sú vďační za každú zábavu (väčšinou zameranú na prvú signálnu sústavu), ktorá ich nakrátko vytrhne z opaľovacej nudy.

Umelecké a intelektuálske stavby hlavného literárneho kontinentu bývajú rôzne vysoké a často sú postavené pokope, aby sa navzájom podopierali (alebo si mohli porovnávať svoju výšku). Na ich strechy vystúpia nemnohí, dole pod nimi sa však premieľa záľaha turistov, čo so zaklonenými hlavami obdivujú ich mohutnosť i architektúru a všeobecne prikyvujú široko uznávaným názorom o genialite ich staviteľov.

Je jasné, že málokto z týchto skupín bude ochotný šplhať sa po útesoch ostrovov fantastiky. Chodcov, čo hľadajú skryté prte v skalných rozsadlinách vedúce až na vrcholy štítov, je dosť, no neporovnateľne menej oproti predošlým typom turistov. Je to značne odlišný typ poznávania, iný spôsob hľadania, vyžaduje si námahu i jasnú myseľ, otvorenú pre objavovanie tajomných zákutí prírody i samých seba.

Ponúkať zážitky z týchto brál konzumentom popkultúry či obdivovateľom architektúry si vyžaduje deformáciu. Znamená to vysekať do skál tobogany, v ktorých môžu plážové typy zažiť adrenalínové jazdy. Vyžaduje si to postaviť skalné veže v literárnych veľkomestách, so schodmi a zábradliami, veže, v ktorých prírodnú divokosť nahradí formálny architektonický experiment.

Len sa potom nemožno čudovať, keď pútnici po ostrovných bralách ohrnú nosmi nad adrenalínom aj formalizmom a nebudú javiť veľa chuti podieľať sa na takýchto zmenách.

Hľadanie spoločného menovateľa fantastiky a hlavného prúdu nemusí dopadnúť úspešne. Lebo spoločný menovateľ dvoch rôznych čísel je zvyčajne menší než obe pôvodné čísla.

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.