Finalisti Martinus Ceny Fantázie 2014

Wednesday , 8, October 2014 1 Comment

Martinus Cena Fantázie

Tohtoročné finálové poviedky sú vonku, dokonca už začalo aj oficiálne hlasovanie čitateľov. Súťažné texty som prečítal a okomentoval hneď zahorúca, teraz nadišiel čas, aby som sa na ne pozrel s chladnejšou hlavou.

Prv, než sa pustím do poviedok, dovolím si dôrazne upozorniť, že text okrem frflania starého psa obsahuje SPOILERY a preto ho neodporúčam nikomu, kto ešte poviedky nečítal a mieni si ich čítanie užiť bez prezradenia poínt a dôležitých detailov.

Richard Brenkuš: Kontraktor

Od ničoho k ničomu s kopou potknutí po ceste

Ľudia v opisovanej budúcnosti trčia v nejakom umelom Komplexe pod dohľadom Systému. Vonku bujnie príroda, tiež zásluhou Systému. Hlavný hrdina sa uchádza o lukratívnu prácu – sledovanie iného človeka . Prečo by mala byť zrovna táto práca lukratívna, o tom nie je ani zmienka. Skrátka sedí doma a pozerá na monitore prenos zo vzdialenej kamery. Nepotrebuje na to žiadny výcvik ani skúšky.

Dlho sa nič nedeje, až raz sledovaný človek ukáže do kamery nápis “vírus”, čo hlavného hrdinu podnieti k hlbokomyseľným úvahám o vývine spoločnosti a pochybnostiam, či Systém je ten správny spoločenský režim. Potom sa zase nič nedeje, až raz sledovaný muž zmizne. Hrdina rozlúšti jeho odkaz, príde na miesto stretnutia, no tam mu objekt jeho pozorovania ozrejmí, že nič nepochopil a vysvetlí mu, že Systém je umelá inteligencia, čo ovláda ľudí. Preto ju musia poraziť. Hrdina sledovaného už viac nestretne a na záver poviedky dostane úlohu pozorovať inú osobu.

Dáva to celé zmysel? Členom poroty zrejme áno, inak by sa táto poviedka nedostala do finále.

Mne pripadá hlavná dejová línia biedna a bez logiky. Hlavný hrdina nemá žiadne motivácie, jednoducho mu autor predpíše, čo si má myslieť a čo cítiť. Dejový oblúk je plochý a bez pointy. Vedľajšie línie rozprávania (hrdinov vzťah s manželkou, opisy sveta budúcnosti) plynú pomimo a nič z nich pre hlavnú zápletku nevyplýva. Predstavujú tak čistú vatu. Prázdnota poviedky dokonca dohnala tvorivých čitateľov k úsiliu hľadať skryté významy v texte – napríklad, že Systém je sama príroda, brániaca sa proti ničeniu ľuďmi. Takéto nápady sa mi vidia oveľa kreatívnejšie než čokoľvek explicitne napísané v texte.

Príbeh pripomína rozsypané farebné puzzle. Každý z dielikov má na sebe nejaký vzor, no kúsky k sebe tak trochu nepasujú farbami ani výrezmi. Možno pri prižmúrení oboch očí zmiznú nedoliehajúce línie a farby sa zlejú do čohosi, čo môže nadobudnúť nejaký význam. Lenže toto je finále MCF a prižmurovanie očí nie je namieste.

Ján Franko: Deň, keď piatok trinásteho skončil

Príjemne strašidelné fantasy so sychravým nádychom

Pripomína to Gaimana, trocha Záhrobnej knihy s prímesou Amerických bohov. Má to sirotinec, opustené dieťa, stratený cintorín, postavy z rozprávok, ktoré boli pôvodne mýtmi a legendami. K tomu primiešaný mĺkvy Azazel, úplne nepodobný svetáckemu kocúrovi z Bulgakova. Plus studená sychravá noc piatka trinásteho.

A viete čo? Vôbec mi to nevadí. Príbeh má správny rozbeh, výborný a zrozumiteľný konflikt, zábavné barové peripetie aj záverečné vyvrcholenie. Možno len presladený záver si mohol odpustiť. Chytil ma však od začiatku a nepustil. Pritom si uvedomujem, že rozprávanie o záchrane nevinného bábätka hraničí s citovým vydieraním. Podstatné je, že to celé funguje. Uveril som hlavným postavám, chápal som ich, bál som sa s nimi. Bol som tam. To je to, čo hľadám v príbehoch. Tento mi to dal. Vďaka.

Aby som zase nebol úplne namäkko: Piatok trinásteho je v kalendári každý rok najmenej raz. Ak kocúr prichádzal zakaždým, mali by sa im tam na stratenom cintoríne pomaly kopiť kandidáti na funkciu Piatka. Alebo sa Piatok menil zakaždým? To by potom úradoval len krátko a nešlo by to dokopy s jeho dospelým výzorom. Skrátka logistická disproporcia medzi dodávkami a odbytom, ktorá by sa mala niekde v texte vysvetliť. Tento problém nahlodáva aj motivácie riaditeľky a Piatka. Ak by ich zámery nevyšli tento piatok, prečo by nemohli počkať do nasledujúceho piatka trinásteho? Čím bol zrovna tento piatok výnimočný?

Rovnako motivácia opatrovateľky dostáva na frak, keď preruší misiu záchrany dieťaťa, aby posedela v bare s prostitútkou. Chápem, že autor to potreboval pre rozvoj príbehu, ale postavy by mali kašľať na záujmy autora a radšej sa držať svojich vlastných.

Uvedomujem si, že je to kopanie do bĺch a nechcem byť za žiadneho literálneho nacistu. Ani za gramatického (na to tu je Riddick a spol.). Apropó, grammar nazis sa na poviedke určite vyšantia. Keď som si aj ja všimol nejakú hrubku, pár zlých skloňovaní a spústu chýbajúcich či chybných čiarok, tak tam musí byť chýb naozaj hodne. Rovnako štylistika nie je zrovna ideálna. Zážitok z čítania mi to však nepokazilo, pre mňa je podstatný príbeh.

Adriana Markovičová: Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie

Šlabikárová rozprávočka s nie celkom šlabikárovým námetom (sused Žubajík by o tom vedel rozprávať).

Áno, v čítankách je takýchto textov more. Autori moderných detských rozprávok sa z nejakých nie celkom jasných príčin domnievajú, že pre rozvoj detskej fantázie sa najviac hodia jednoduchučké príbehy, v ktorých sa zvieratá, rastliny, veci alebo úplne vymyslené bytosti správajú a uvažujú celkom ako ľudia, len občas si spomenú, čo sú zač a zachovajú sa podľa svojej podstaty. Z toho potom vznikajú rôzne humory a duchaplné ponaučenia.

Jednoduchosť príbehu nedokáže (a vlastne ani nemieni) zakryť druhoplánový zámer – alegorické zobrazenie nášho skutočného sveta. Zobrazenie prevrátené, pokrivené, groteskné. Karikatúru reality. V tomto prípade je to karikatúra zábavná a vtipná. Vďaka za to. Lebo keby taká nebola, zostal by len pocit trápneho a banálneho prázdna.

Poviedka obsahuje zo tri-štyri námety, ktoré by sa priam hodili za encyklopedické heslá do Stopárovho sprievodcu po Galaxii: Spoločnosť s viacerými pohlaviami potrebnými na splodenie potomka; bytosti rozdelené podľa ich primárneho zmyslu; terorizmus spôsobený nedorozumením v milostnom trojuholníku; podiel zlej gramatiky na zničení civilizácie. Akurát v Sprievodcovi by boli tieto encyklopedické záznamy oddelené a každý z nich by mal svoju vlastnú pointu, pretože navzájom vlastne nesúvisia. Poviedka je preto viac vtipným rozprávaním než príbehom.

Text je ideálny pre tých, ktorí za vrchol fantázie považujú hru so slovami a významami. Chápem to, aj mňa táto hra baví. Tolkien nazýva takýto druh fantázie ŇERAIVAK. Kaviareň, keď hľadíte cez jej okná do ulice. Ukazuje, aké podivné môžu byť všedné veci, keď sa na ne pozrieme novým pohľadom. No to je asi všetko, čo tento druh fantázie dokáže ponúknuť.

Marek Mittaš: Kamaráti

Skvelá pomôcka pri akútnych otravách žalúdka

Bezprostredne po prečítaní som túto poviedku hodnotil veľmi expresívne. Chcelo sa mi z nej grcať. A keď som preglgol rozbúrené žalúdočné kyseliny, dostal som chuť rozmlátiť lebku najbližšej kreatúre pripomínajúcej hlavného hrdinu. Zviera v ľudskej podobe. Príbeh opisuje agóniu dvoch žien a zároveň agóniu ľudskosti ich mužov. Ba, ich ľudskú podstatu dávno vytlačila surovosť, vystavali si vlastnú morálku postavenú na relativite moci. Nedokážu sa správať ľudsky, iba reagovať a napodobňovať ako cvičené zvery.

Text to všetko opisuje nezainteresovane, sucho, pripomína citácie zo súdneho spisu alebo pravdepodobnejšie z diagnostickej správy. Nie je tam však nikoho, kto by súdil, kto by vniesol priamosť do pokrivených názorov. Darmo hľadať dramatický oblúk, žiadna katarzia sa na konci nedostaví, iba fyzická i mentálna nevoľnosť.

Autor aj znalci hovoria, že tak je to správne, že dosiahnuť presne tieto pocity bolo zámerom. V tom sa prejavuje umenie, k tomu smerovala všetka remeselná zručnosť, s akou je text napísaný, naturalistické opisy i autentické dialógy. Áno, je to umenie, dokonca neopakovateľné. Lebo už nemám najmenšiu chuť to znova čítať. Na takéto umenie sa môžem leda vysrať.

 Dominika Polakovičová: Oakville

Scenár k lacnému televíznemu remaku štandardného tínedžerského hororu

Takéto filmy chrlí Universal Channel (a podobné TV stanice) vo veľkom. Možno na ne majú aj podrobný recept s zoznamom prísad a overených fabulačných postupov. Predstavujem si ho uložený v obdraných doskách s nápisom King-alike. Prakticky čokoľvek v tejto poviedke sa dá označiť za klišé, od postáv, cez prostredie, zápletku, dejové zvraty až po pointu. To by nebolo samo osebe zlé. Aj z klišé sa dá uvariť znesiteľné konzumné menu.

Lenže v tomto prípade to nevyšlo. Štýl rozprávania zadrháva, takmer náhodne preskakuje medzi hľadiskami jednotlivých postáv (POV – point of view). Často som sa v texte musel vracať, aby som si ujasnil, kto bol účastníkom danej scény. Rozprávač niekoľkokrát zbytočne naznačuje dopredu zvraty i pointu, potom zase schválne prehadzuje časovú následnosť, aby prezradenie pointy oddialil. Pri masívnom použití klišé je však akýkoľvek náznak v podstate predčasným vyložením všetkých tromfov.

Katastrofu dokonávajú logické chyby a nedostatky. Jedna z rád Stephena Kinga o písaní hovorí, že postavy sa majú venovať svojej práci. Lenže v tomto texte sú dôvody, prečo museli ísť dvaja študenti zrovna do Oakville, načisto zahmlené a odsunuté na vedľajšiu koľaj. Jednoducho autorka potrebovala postavy dostať do Oakville, tak ich tam poslala.

Rozpoltenie osobnosti je nielen vykecnuté priskoro (v rozhovore s matkou pred odchodom), no najmä to vykecnutie nesedí s neskorším stretnutím Lucy a Melanie. Úporná snaha o zobrazenie monštróznosti mesta Oakville vyznieva naprázdno, vedľajšie postavy (stará žena, Hank…) sú ploché a stereotypné. V závere prichádza takmer klasická tínedžerská vyvražďovačka, ktorá ako prvé podreže posledné nádeje, že by sa v texte mohol objaviť čo i len náznak fantázie.

Za čo hlasovať?

Za to, čo sa vám páči. Mojim základným kritériom je príbeh, ktorý oplýva fantáziou a chytí za srdce. Preto som si vybral Deň, keď piatok trinásteho skončil. Štylistické a gramatické chyby sa vždy dajú vychytať, no ak nefunguje príbeh, nezostáva nič iné, len ho vyhodiť. Nemám veľa pochopenia pre formálne vycibrené texty, ktorých príbehy nestoja za nič.

Pre jazykových a humoristických fajnšmekrov si dovolím odporučiť Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie. Zvyšné poviedky nebudem vnucovať nikomu, hoci si viem predstaviť čitateľské skupiny, ktoré by ich mohli oceniť.

Čitateľské hlasovanie trvá len do 20. októbra, preto hor sa do označenia svojho favorita!

Zdieľajte tento článok...
Share on Facebook
Facebook
Tweet about this on Twitter
Twitter
Share on LinkedIn
Linkedin
One thought on “ : Finalisti Martinus Ceny Fantázie 2014”
  • […] ba priam sklamanie. Vyšlo hodne recenzií (aj tento článok mal byť pôvodne súčasťou môjho hodnotenia). Je ťažké zavďačiť sa čitateľom, no tento rok frflanie akosi presiahlo zvyčajnú […]

  • Please give us your valuable comment

    Your email address will not be published. Required fields are marked *

    This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.