V prvý deň školského roka sa v rámci podujatia Rozbaľ to, Bratislava konala beseda o poviedkach prihlásených do súťaže Martinus Cena Fantázie. Niesla mierne masochistický názov Autori na pranieri. Prišiel som, videl som, vypočul som si a zapísal niekoľko poznámok ako ušitých pre Starú povalu. Sú to skôr moje roztržité a nesúvisiace postrehy a asociácie, než záznam povedaného. Nie sú ani originálne, ani všepokrývajúce, len také pozbierané odrobinky.
Nezmieňujem konkrétne texty ani ich autorov, hoci zúčastnení by asi vedeli priradiť poznámky k poviedkam. Niektoré z postrehov sa týkajú viacerých hodnotených textov, a verím, že aj tých, ktoré na stretnutí spomínané neboli. To je vlastne dôvod, prečo ich zverejňujem.
- Martinus Cena Fantázie nie je súťaž pre experimentálnu prózu. Pri textoch, ktoré sa formálne príliš vymykajú štandardu, nie je vhodné očakávať vysoké hodnotenia. Na to by museli prebiť svoju excentrickosť oveľa vyššími tromfami.
- Účelom poviedky je rozpovedať príbeh, nie prezentovať názory autora, nech sú akokoľvek nástojčivé. Názory má v čitateľovi vytvárať príbeh sám, tým, čo sa v ňom odohráva. Autor nemá byť kazateľom, skôr pokorným pozorovateľom. Nemá zovšeobecňovať (vo všeobecnosti je všetko zovšeobecňovanie zlom), má nechať na čitateľa, aby si domyslel súvislosti.
- Poviedka nie je vhodný formát na vybudovanie nového sveta. Príbeh pre poviedku by sa mal odvíjať od malej a kompaktnej skupiny fantastických predpokladov (ideálne jedného) vložených do pre čitateľa známeho prostredia. Ak chce autor postaviť svet s originálnymi pravidlami, mal by sa zamerať na románové spracovanie takejto témy. Kapitola románu nie je poviedkou.
- Príbeh je však oveľa dôležitejší ako svet, v ktorom sa odohráva. Zo sveta by sa malo do poviedky dostať akurát toľko, koľko je nutné na rozpovedanie príbehu. Dômyselným a komplikovaným svetom sa nedá ospravedliť chabý príbeh.
- Nie každý príbeh sa hodí na spracovanie do poviedky. Príbeh sám by si mal určiť, koľko miesta na svoje rozpovedanie potrebuje.
- Z ktoréhokoľvek textu je možné vyškrtať desať percent, z niektorých oveľa viac. Podľa Kurta Vonegutta, ak veta neposúva dej alebo nerozvíja charakter postavy, treba ju vyhodiť.
- Je nebezpečné v rámci poviedky meniť žánre. Takáto zmena musí byť premyslená a dobre pripravená, aby ju pozorný čitateľ mohol vycítiť dopredu a bol naladený uveriť jej.
- Medzi provokáciou a narušením osobného priestoru je rozdiel. To prvé môže povzbudiť uvažovanie a vyviesť zo zabehaných chodníčkov, to druhé budí nepríjemný pocit, že autor mienil zabŕdať do čitateľa či do skupiny, kam patrí. Navyše textom, ktorý má ambíciu byť verejným. Zabŕdanie nebýva príjemné, ani keď je pozitívne.
- Čítať, čítať, čítať. Pozeranie filmov, seriálov alebo hranie hier môže inšpirovať, ale zároveň deformuje a obmedzuje. Na poviedkach je veľmi cítiť, ak sú napísané na základe vizuálnych predstáv a nie literárneho prežívania. V tomto ohľade je písané slovo opakom dramatického umenia – všetky obrazy vznikajú až v čitateľovej hlave. Úlohou autora nie je predstavy popisovať, ale vyvolať.
- Pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Aj pravidlá písania poviedok. No predtým, ako sa pustíme do toho porušovania, treba pravidlá poznať a rozumieť ich významu. A keď už ideme nejaké pravidlo porušiť, je nutné mať na to poriadne dobrý dôvod.
- Postavy treba milovať. Autor je ich stvoriteľ, rozhodol sa povolať ich k životu, tak by mal byť ochotný prijať ich aj so všetkými tými nesprávnymi vecami, ktoré si myslia, hovoria alebo robia. Môžu ho hnevať, môže s nimi nesúhlasiť, môže im nastavať do cesty pokušenia i protivenstvá, môže ich nakoniec zabiť, no i tak by ich mal chápať a milovať. Je to najistejšia cesta, ako priviesť čitateľa k tej istej náklonnosti.
A ktoré poviedky sa rozoberali? Diskutovalo sa s autormi alebo to bolo ešte viac-menej anonymné?
Hovorilo sa o poviedkach prítomných autorov, nepredstavovali sa, ale niektorých by som vedel identifikovať. Takže také poloanonymné. Nechcem radšej hovoriť konkrétne podrobnosti, aby som niečo neprekecol.
Ani názvy poviedok neprezradíš? Autorov nemusíš 🙂
Názvy poviedok hádam môžem zverejniť:
V tieni úspechu
Nečakaná udalosť
Najvyššia priorita
Zrada a odplata
Porotca
Mačka a Motúzik
Hore v hore
Ogbanje
Medvede objavujú štát
Musel som dosť rozmýšľať, kým som si na všetky spomenul. Tu sa ukazuje, aký dôležitý je pre poviedku názov. Nielen že musí súvisieť s obsahom poviedky, ale musí byť dostatočne zapamätateľný. Najmä názvy obsahujúce abstraktné pojmy vypadnú z hlavy okamžite. Prvé štyri poviedky sú ukážkovým príkladom.
Presne tak. Názov vzbudzuje zvedavosť, očakávania a je dobré, keď má aspoň niečo spoločné so samotným dejom poviedky 🙂 Potom si čitateľ aj po čase vie priradiť k danému názvu jej dej.
Mimochodom, v tomto ročníku bolo dosť takých poviedok, ktorých názvy vzbudzovali dosť veľkú zvedavosť. A potom sa bohužiaľ ukázalo, že niekedy kreativita pri ich vymýšľaní bola väčšia ako pri samotnom písaní poviedky (aspoň podľa hodnotení aj nezaujatých odborníkov)…
Dobrá poviedka je maják, názov je svetlo na jeho vrchole. Maják bez svetla nikto nenájde, no ak je svetlo mimo majáka, čitateľom hrozí stroskotanie na zradných útesoch.
Nechcem ospravedlňovať prvý bod, prečo Cena Fantázie nie je vhodná pre experimentálnu prózu. Podám iba svoj pohľad. Cena Fantázie sa poslednú dobu otvorila širšiemu spektru autorov. Znížený limit normostrán, menej povinných tlačených kópií, popularizátori a známe osobnosti (nie nutne odborníci) v pozícii porotcov, veľká propagačná práca zo strany organizátorov (všetci povinne ďakovať Lucii). Tým sa rapídne zvýšil počet autorov, a teda aj prihlásených diel.
Je jednoducho nemožné prečítať vyše 150 poviedok v časovom intervale a byť zakaždým v takom citovom rozpoložení, že nie je problém vstrebať aj experimentálnu či inak vybočujúcu poviedku a posúdiť ju navyše čo najobjektívnejšie.
Experimentálna próza hrá na citovú strunu a často atakuje zásadné postoje samotného čitateľa, je snáď preto pochopiteľné, že ak porotca číta denne 7 textov a z toho sú tri vyslovene slabé, má nervy značne v cajchu. Potom sa ťažko ladí na poviedku, ktorá otriasa napr. základmi ľudskej morálky.
Nakoniec, aj niektoré slabé texty otriasali základmi ľudskej morálky. Tej porotcovskej.
Nie je čo ospravedlňovať. Je to tak a hotovo. A ja si myslím, že je to tak dobre.
Porotcovská práca je ťažká a nevďačná, preto si treba vážiť, keď je robená poctivo, čo je, myslím, Marek, aj tvoj prípad.