Sedel pri okne svojej kancelárie a hľadel na areál pomaly sa strácajúci vo večernom šere. Zapadajúce slnko premenilo parčíky, terasy, lavičky a schodiská na labyrint svetiel a tieňov. Svet zdrsnel, každá nerovnosť získala spolu s tieňom aj nádych dramatickosti. Tmavé zákutia rozťahovali pazúry a vytláčali ustupujúce slnečné lúče. Súmračná obloha s krvavo sfarbenými oblakmi sa zrkadlila na sklenených mozaikách budov. Hra svetla a temnoty ho upútala, no nebola tým, na čo teraz čakal.

Pomedzi ľudí, náhliacich sa z práce domov, sa prepletal hlúčik tínedžerov. Chlapci, kypiaci energiou a obratnosťou, vyskakovali na lavičky a prehupovali sa cez odpadkové koše. Ona prišla medzi poslednými. Pomenšia, veselá, v teniskách a vyťahanom jogingu. Zapadala skôr medzi chlapcov, od dievčat s mejkapmi a vypasovanými tričkami sa príliš odlišovala. Všimol si ju na začiatku leta a odvtedy sa jeho pocit zmenil takmer na istotu. Mala tú istú schopnosť ako on – a nevedela o nej.

To bolo vlastne normálne. Človek sa učí napodobňovaním, pokúša sa opakovať to, čo vidí robiť iných ľudí. Lenže ako môže zistiť, že má talent, aký nemá nikto okolo neho, talent, o akom nikto nemá ani potuchy? Talent na vnímanie, nie na konanie, je neviditeľný. Takáto schopnosť je nielen nepozorovateľná zvonka, ale zároveň ťažko rozoznateľná aj preňho samotného – nemá ako porovnať svoje vnemy s vnemami iných ľudí, keď na ich opísanie nepozná tie správne slová.

Jeho schopnosť bola presne taká. Poskytovala mu prístup do sveta príčin, väzieb a súvislostí. Do neviditeľného sveta pevne zviazaného se svetom viditeľným. Veci i ľudia v tomto svete strácali svoje kontúry a boli poprepájaní navzájom sieťami spletenými z kauzálnych reťazcov. Priestor a čas tu neexistovali vo svojom zvyčajnom význame, sieť si vytvárala svoje vlastné rozmery a vzdialenosti. No on sa vedel zorientovať, preliezať vlákna siete a rozpletať uzlíky informácií. Dokázal vydolovať príčiny pochované v minulosti i predpovedať následky čakajúce v budúcnosti. To bol zdroj jeho moci. V skutočnom svete nie je nič mocnejšie ako poznanie pravdy, skrytej pred zrakmi ostatných ľudí.

Partia sa rozhýbala. Chlapci sa rozbehli cez areál. Ona s nimi. Pohybovali sa priamo, bez ohľadu na prekážky, ktoré sa im stavali do cesty. Preskakovali cez zábradlia, štverali sa na terasy, zoskakovali do parakotúľa späť na trávnik. Tá priamočiarosť mu pripomínala jeho vlastnú filozofiu, spôsob, akým riešil problémy. Šiel vždy priamo za cieľom. Ponorený v kauzálnej sieti vyhľadal kľúčový bod – Archimedov pevný bod alebo najslabšie ohnivko reťaze. Potom sa vrátil do reality a do nájdeného bodu sa oprel. Nikdy ho neprestalo udivovať, aký malý tlak stačí na zmenu, obrátenie alebo zničenie veľkej komplikovanej štruktúry, ak správne určí miesto, kam zapôsobiť. Ako napnutá tkanina, stačí prerušiť jedinú niť, aby sa vzápätí roztrhli všetky. On sa však nezameriaval na textilné látky, ale na ľudskú spoločnosť. Postupoval ako zodpovedný chirurg, ktorého rezanie ľudí baví a profesionálna česť mu velí ľuďom pomáhať. Najlepšie na tom bolo, že tie malé, presne mierené zásahy do chodu spoločnosti vyzerali ako náhody – žiadne politické zákulisné ťahy, sprisahania, mediálne manipulácie ani atentáty, len malé vlnky na správnych miestach, ktoré dokázali zmeniť smer myslenia a nálady celého davu.

Tentoraz šlo o ľudstvo až v druhom pláne, prvoradá bola Ona. Hľadel na ňu ako zhypnotizovaný. Bola lepšia ako hociktorý z chlapcov, s efektívnymi pohybmi, presne, ako si to tento šport vyžadoval. Skákala isto a bezpečne, druhá v poradí, hneď za „vodcom“. Hoci nevedomky, jej schopnosť ju ovplyvňovala. Umožňovala jej nachádzať príčiny vlastných chýb a nedokonalostí, naprávať ich a zvyšovať tak výkonnosť vlastného tela – dievčatá v puberte ničomu tak pozorne nenačúvajú ako vlastnému telu. Chýbal jej len jeden krok, aby bola pripravená spoznať svoju schopnosť a mohla ju vedome používať. Dnes bol dobrý deň na taký krok.

Nezaujímal sa, či to Ona chce podstúpiť. Vysvetliť jej to tak, aby sa vedela zodpovedne rozhodnúť pred urobením toho kroku, by bolo takmer nemožné, a po ňom to už bolo zbytočné. S prípravami začal pred dvomi týždňami. Na hornej terase kaviarne sa zarozprával s vodičom zásobovacej dodávky, ten si nevšimol pri cúvaní betónový stĺpik zábradlia a nabral ho zadným kovovým nárazníkom. Šofér si s nadávkami obzrel škrabance na nárazníku a nechal za sebou popraskaný stĺpik a ohnutú hornú tyč zábradlia. Pred týždňom ten stĺpik podrobne preskúmal a vylial do praskliny pohár čaju. Dnes pre istotu preplával kauzálnou sieťou a overil si, že tyč zábradia sa uvoľní po dvoch úderoch s pravdepodobnosťou 98%. Všetko bolo pripravené.

Dôvody hovorili jasne. Na otvorenie svojej mysle pre vstup do sveta kauzálnych sietí potrebovala odblokovať vonkajšie podnety na dosť dlhú dobu a venovať sa len ponoru do svojej schopnosti. A zároveň bolo nevyhnutné zabezpečiť, aby svoju schopnosť používala v prospech ostatných ľudí, nie pre svoj vlastný. Ťažké a trvalé zranenie jej poskytne oboje. Spomenul si ešte na jednu domnienku: možno túto schopnosť majú všetci ľudia, ale väčšina ju spozná a použije až tesne pred svojou smrťou, keď si premietne celý svoj život v jedinom okamihu…

Had skákajúcich postáv sa dostal na rampu pod hornou terasou kaviarne. Prvý chlapec preskočil cez dvojmetrovú medzeru a prehupol sa cez zábradlie. Ona šla hneď za ním. Zachytila sa hornej tyče zábradlia, tá sa uvoľnila a spadla s ňou a s kusom betónu dolu. Výkrik a ticho. Sklonil hlavu, zatvoril oči a počul len vlastný chrapľavý dych. Niekde v diaľke sa rozozvučala siréna sanitky. Prebral sa, stlačil spínač na svojom vozíku, otočil sa s ním a pomaly sa viezol k dverám kancelárie. Sekretárka mu musí zajtra zohnať kvety. Na prvú návštevu svojej žiačky nemôže ísť s prázdnymi rukami…

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.