Vyrástli ráno, spoločné dielo nebies a ľudských rúk. Nebo namiešalo mráz zimnej noci a čistú belosť oblakov do mäkkej snehovej prikrývky, ľudia, malí i veľkí, im dali tvar, formu podobnú svojej vlastnej. Boli rozostavení v parčíku uprostred panelákov, súčasť veľkej veselej párty, plnej smiechu a výskotu. Potom osameli.

V tichu samoty sa zrazu ponášali na svojich tvorcov oveľa viac, než predtým. Nehybne sa beleli v dennom svetle, osamote a predsa v spoločenstve ostatných. Neboli rovnakí, každý sa niečím líšil. Veľkosťou, závislou od množstva snehu naokolo i od síl a odhodlania ich staviteľov. Krásou, vytvorenou vďaka šikovnosti a umeniu tvorcov, no rovnako aj zásluhou šťastnej náhody. Bohatstvom, vlastníctvom dlhého mrkvového nosa či honosného klobúka zo zabudnutého vedierka z pieskoviska. V skutočnosti nebola pre nich žiadna z tých odlišností dôležitá. Nepamätali si minulosť a netrápili sa nad budúcnosťou. Netušili, aké dlhé bude ich jestvovanie, koľko si budú ešte užívať zimy a aká dlhá bude agónia jari. Možno sa dalo predvídať, že ten pomenší na južnej strane sa roztopí už v prvý deň odmäku, alebo že ten vedľa parkoviska onedlho zošedne od výfukov, ale pre žiadneho z nich to nebolo dôležité.

Na druhý deň bolo všetko inak. Zmizli, zostali po nich len kôpočky snehu roztrúsené po celom parčíku. Akoby ich v noci naložili na korbu nákladného auta, alebo natlačili do dobytčieho vagóna. Akoby tam ani nikdy neboli. Hádam to bolo naozaj tak, veď vlastne nikomu nechýbali, možno okrem najmenších detí, a nikomu na nich skutočne nezáležalo.

No nie celkom. Predošlý večer prišla do parčíka partia tínedžerov, ktorej záležalo. Aj keď to asi nie je to správne slovo, skôr by bolo vhodnejšie povedať, že mali pre nich použitie. Začali tréningom kopov. Úspešné zásahy vyrážali spŕšky snehu, neúspešné zase spŕšky nadávok. Napadnutí nereagovali, pasívne prijímali údery, ktoré im vytrhávali kusy z ich tiel. Nebolo pre nich ľahké nájsť na útoky účinnú obranu, ale po chvíli sa podarilo zachytiť nohu jedného útočníka do ľadového zovretia a zhodiť ho na zem. Ostatní z partie sa rozrehotali a zavalili ťarbáka salvou snehových gúľ. Zdalo sa, že jediný spôsob záchrany je rozoštvať partiu medzi sebou. Keď však tínedžeri začali bojovať navzájom, použili ich ako štíty i zdroj munície zároveň. To bol začiatok konca. Otvorená im zostala len cesta sebaobetovania – najodvážnejší sa sklátili na útočníkov skrývajúcich sa za nimi a zavalili ich vlastnými telami, rozpadajúcimi sa na hrudy snehu. Boj dokonali palice. Ozbrojení tínedžeri nimi odsekávali zostávajúce hlavy a potom rozmlátili torzá na márne kúsky roztrúsené po celej ploche.

Ráno chodci náhliaci sa do práce nemali ani najmenšie tušenie, že na chodníku v parčíku šliapu na iný sneh, než aký tam bol včera. Pod nohami im vŕzgali a praskali zvyšky mŕtvych tiel snehuliakov.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.