Milosť rozštiepenej ríše

Monday , 11, June 2018 Leave a comment

Ann Leckieová Ve službách Milosti (záver Rádčskej trilógie)

Zatiaľčo prvá kniha sa venovala putovaniu za naplnením pomsty a druhý diel sa sústredil na miestnu politiku, posledná časť vrcholí lokálnym vojnovým konfliktom. Alebo aspoň niečím, čo by sa dalo nazvať vojnou, ak vezmeme do úvahy, že ju vedú osoby označované ženským rodom.

Budem sa usilovať, aby pre pochopenie dojmov zo záverečnej knihy nebolo treba čítať moje náhľady na prvú a druhú. No možno sa zídu, ak niektoré súvislosti vysvetlím príliš stručne.

Tretia kniha pokračuje tam, kde skončila druhá, vlastne je jej druhou polovicou. Majú spoločné postavy, príbeh i miesto. Do hviezdnej sústavy Athoek bola vyslaná Breq ako veliteľka flotily a zástupkyňa vládkyne Rádčskeho impéria Anánder Mianáj. No v skutočnosti je Breq posledným pozostatkom lode Spravodlivosť Toren, umelej inteligencie prenesenej do tela jedného z jej periferov – robotov zošitých z tiel mŕtvych ľudí. Vládkyňa Mianáj o tom vie, zapozičala Breq kvôli utajeniu svoje priezvisko. Vládkyňa však zároveň nesie zodpovednosť za zničenie lode, ktorou Breq kedysi bývala.

Anánder Mianáj, existujúca v stovkách tiel a tisícročia vládnuca ríši, sa rozštiepila. Frakcie stratili súlad, nadobudli odlišné zámery a motivácie. Hoci Breq pomohla jednej Anánder proti druhej a bola za to povýšená, nenávidí všetky časti vládkyne rovnako. Na Athoek prišla kvôli osobným citom, no zaplietla sa do miestnych vzťahov a konfliktov a zistila, že sa z nich nevie (a ani nechce) vymotať. Nájde si nový cieľ: uchrániť sústavu pred Anánder, ktoroukoľvek z nich. Začne budovať obranu a využije na to všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii. Čas do príletu niektorej Anánder sa kráti.

Priznám sa, že záverečná kniha trilógie nie celkom naplnila moje očakávania. Má správne prísady: bitku kozmických lodí, tajnú zbraň od mocných mimozemšťanov, úskoky a intrigy. No stávky sú nastavené nízko. Hlavná záporná postava je pasívna a nemohúca – chápem, že je v patovej situácii, no autorka ju schválne do tohto postavenia vohnala. Zišlo by sa jej pomôcť, aby ukázala viac zo svojich motivácií, schopností i vnútorných konfliktov. Takto je vcelku fádnym a plytkým exemplárom záporáka, niečo na úrovni Eichmanna v rámci Tretej ríše.

Mimozemskí Presgerovia slúžia tiež len ako abstraktná hrozba zvonku na manipulovanie protivníka. Ich zmluva s Rádčskou ríšou pripomína dohodu medzi autistickým bohom a ateistom – ateista sa tvári, že žiadny boh neexistuje, no nemôže nerešpektovať jeho podivné pravidlá. Rukolapnou ukážkou presgerskej cudzosti je ich tlmočníčka, ľudská bytosť telesne i duševne výrazne modifikovaná.

Napokon, hlavným nedostatkom je podľa mňa nešťastné rozhodnutie posunúť verejné odhalenie novej samostatnej moci až na koniec románu. Príbeh sa tým pripravil o možnosť prehĺbiť konflikt a znejednoznačniť rozdelenie na dobrých a zlých. Náznaky budúcich trecích plôch sa mi proti tomu zdajú slabou náhradou.

Z celej trilógie sa mi najlepšou zdala prvá kniha. Uchvátila ma originalitou i emocionálnou silou. Pokračovania nezačreli tak hlboko, hoci najmä táto záverečná časť na to potenciál má. Napriek tomu stále ide o nadpriemerné dielo.

Zdieľajte tento článok...
Share on Facebook
Facebook
Share on Google+
Google+
Tweet about this on Twitter
Twitter
Share on LinkedIn
Linkedin

Please give us your valuable comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.