Finalisti Martinus Ceny Fantázie 2017

Monday , 23, October 2017 Leave a comment

Súťažných poviedok sa davy čítaniachtivých fanúšikov dočkali pred tromi týždňami, hlasovanie končí 28.10.2017, teda už tento týždeň. Medzitým vyšla kopa recenzií finálovej päťky, táto je len ďalšia zbytočná do počtu. Poďme teda rovno na vec.

Michal Brat: Forrest

Vesmírne scifi s nápadom, ktorý to neustál. Text sa príjemne číta, námet je space-operný. Už len predstava osamelosti na vzdialenej vesmírnej stanici vyvoláva zimomriavky – jeden svetelný deň, to je šesťkrát ďalej ako Neptún, už za heliopauzou, hranicou slnečnej sústavy. Do takejto vzdialenosti zatiaľ nedoleteli ani Voyagery.

Trojica protagonistov je poskladaná tak bizarne, až sa zdá, že ide o nejaký psychologický experiment, nie skutočnú kozmickú misiu. Hlavný hrdina má schopnosť, ktorá by si zaslúžila poriadne preskúmať, no namiesto toho je len sucho konštatovaná. Pravdupovediac, tým sa stáva ešte menej uveriteľnou. Hrdina nemá žiadny charakter, pretože on JE Forrest Gump. Dej poviedky by sa vlastne hodil ako epizódka do filmu: “…a po vojne vo Vietname som letel na desať rokov do vesmíru…”.

Vzhľadom na jednoduchosť základného námetu je dovnútra pribalená zápletka o vyšetrovaní zločinu, ktorá však s pointou nijako nesúvisí, dokonca ani nemá žiadnu dohru. Slúži len ako perlička v štýle “jeden deň dozorcu Zeme”. Tým sa dostávame k zmyslu projektu, o ktorom text rozpráva: tri stanice niekde za Kuiperovým pásom určené len na to, aby bolo možné držať pozemšťanov pod totálnym dohľadom?! Vážne? To sa nedal vymyslieť nejaký vznešenejší účel? Navyše, keď jeho úspešnosť je závislá od takej drobnosti, či majú ľudia na hlavách šiltovky? O tom, že nevidno dovnútra budov alebo na druhú stranu zemegule, ani nevraviac. Ba vlastne je to ešte horšie, aj z tej polovice Zeme je priemerne jedna polovica v tme.

Vedecké prešľapy tým len začínajú. Zo vzdialenosti Forrestovej stanice bude Zem od Slnka vidno pod uhlom maximálne dvadsať oblúkových minút (pre porovnanie: uhlový priemer Slnka zo Zeme je tridsaťdva minút). Hlavný problém teleskopu by nebol zväčšiť obraz Zeme, ale odtieniť svetlo zo Slnka, ktoré je viac ako miliardu krát jasnejšie. Pripojený obrázok sa volá Bledá modrá bodka, zobrazuje Zem v lúčoch Slnka a vyfotil ju Voyager 1 z diaľky päť svetelných hodín.

O tom, že pomocou kvantovo previazaných častíc nie je možné komunikovať rýchlejšie než svetlo, sa už popísalo toľko populárno-vedeckých článkov, že len ignorant by dokázane neplatný princíp vložil do vážne mieneného scifi (leda, že by vysvetlil, prečo to v jeho príbehu funguje, hoci v realite nie). Ale zase ani medzi fanúšikmi scifi nie je o ignorantov núdza, len nedávno som na facebooku zviedol tuhú hádku o rozdieli medzi teleportáciou a kvantovou teleportáciou.

Mrzí ma to tým viac, že takýto námet mal potenciál na hard scifi v najlepšej tradícii A. C. Clarkea. Lenže Clarke je už zrejme irelevantný a zabudnutý, dnes skôr uspeje remeselný text s popkultúrnymi odkazmi a hladko primiešaným technobľabotom, plynulo odsýpajúci, aby čitateľ zotrvával v úžase a nenapadlo mu zastaviť sa a rozmýšľať. Ako sa to stalo mne.

Napokon kacírska otázka – čo sa to s ľudstvom stalo, že sa zrealizoval takýto meganákladný projekt, ktorý drží všetkých pod dozorom? To je celá Zem ovládaná nejakou diktatúrou, celosvetovým policajným štátom, alebo čím? Možno z toho nakoniec otravný profesor Lawrence vyjde ako kladný hrdina.

Filip Brišš: Sarah

Táto poviedka vo mne takmer vzbudila zlé svedomie za to, čo som napísal o predošlej. Pri jej čítaní treba zabudnúť na všetky príbehy o robotoch, čo napísal Issac Asimov, nehovoriac o P. K. Dickovi. Sentimentálna, patetická, až uslzená melodráma, v ktorej príliš veľa vecí dáva príliš málo zmyslu.

Androdi sú úplne podobní ľuďom, ale je zakázané dávať im mená, všade je prístupná informačná sieť, ale robotom sa neodporúča, aby čítali tlačené knihy (pretože potom nadobudnú city). Vojnoví veteráni na Marse dostávajú výhradne androidky ako slúžky a opatrovateľky, raz sú spomenuté deti veteránov, o manželkách ani zmienka. Správanie a zmýšľanie hrdinu nesedí na typ drsného vojaka a tento nesúlad nie je ničím zdôvodnený (trebárs vojakom nechcel byť, alebo sa zmenil následom vojnovej traumy či zranenia). Mars slúži len ako zbytočná kulisa, pokojne by sa celý príbeh mohol odohrávať na Plute alebo na vojenskej ubytovni v Lešti.

Hádankou pre mňa zostáva, čím si poviedka získala porotcov, že ju posunuli do finále. Akoby tie nelogickosti prehliadli alebo neboli schopní rozoznať. Možno preto, že so scifi majú malé skúsenosti a táto romanca bola niečím, čo im dávalo aký-taký zmysel.

Netvrdím, že je to mizerný text. Z námetu by sa dalo poskladať slušné soft scifi, len by bolo treba zachytiť všetky tie odstávajúce a rozstrapkané nitky a pospájať ich do logicky celistvého a zároveň aspoň trochu prekvapujúceho príbehu. Možno bol takým v autorovej hlave, ale po prenose na papier z neho veľa vyprchalo. Ako sen, ktorý ma v spánku uchváti, no ráno mi z neho zostanú len nesúvislé útržky.

Róbert Hric: Koniec sveta príde skôr

Hororová fantasy z čias Vikingov. Nadviažem na koniec hodnotenia predošlej poviedky, pretože pri tejto som mal nutkavý pocit nočnej mory. Pri poviedkach Róberta Hrica sa mi to stáva pravidelne. V tomto prípade sa našlo hneď viacero dôvodov.

Najprv déjà vu – toto som už niekde videl. Ahá, v prvej časti seriálu Americkí bohovia podľa knihy Neila Gaimana. Potom dezorientácia. Neodohráva sa to na pobreží Ameriky (v časoch, keď sa ešte takto nevolala), ale niekde v rovníkovej Afrike. Zjavuje sa tam domorodkyňa, ktorej nutne čierna pleť žiadneho zo svetlokožích severanov nezaujme natoľko, aby ju nahlas či aspoň v úvahách zmienili, a tým ma ponechali v bludných predstavách o drobnej indiánke. Až Tarikova skala (teda Gibraltár) a vúdú (africká viera až neskôr dovezená otrokmi do Karibiku) spôsobili prepočítanie mojej navigácie.

Zároveň však kliatba čiernej mágie rozmaže všetky zostávajúce istoty. Po šamanovi, ktorý to prekliatie zoslal, ani chýru, ani slychu – tým pádom neexistuje hlavný záporák. Prestáva byť jasné, kto je priateľ a kto nepriateľ. Po hrdinovom úniku do džungle príde záchrana od súkmeňovkyne (čistý deus ex machina), ktorá sa volá rovnako, ako jeho mŕtva manželka. Viac dôkazov o tom, že celé to je halucinácia hlavnej postavy, mi už netreba.

Pre tých, čo si ešte stále myslia, že ide o reálny príbeh v autorom zobrazenom svete, je definitívnym klincom do rakvy takejto predstavy záverečný zvrat. Kapitán lode dostane ničím nepodložené vnuknutie, ktoré jeho posádku vyvrheľov a zatratencov zmení na jazdcov apokalypsy.

Osobne tipujem, že celý príbeh je blúznením zomierajúceho hrdinu, v ktorom sa mu pred očami premieta, ako by mohol vykonať pomstu nad svojím úspešnejším protivníkom. Je to zábavná brutalitka, ale keby bola uveriteľnejšia, spôsobila by mi oveľa väčšie zimomriavky.

Anna Olejárová: Preplatok

Až príliž reálna antiutópia z blízkej budúcnosti. Zároveň drsná military akcia so záplavou krvi a ďalších vnútrotelových tekutín. Politicky nekorektný príbeh absolútne popierajúci humanizmus, ľudské práva a súcit so štátnymi úradníkmi (počínajúc tými najvyššími). Kolaborantov a poskokov režimu opisuje ako podradnejších od škodlivého, choroby prenášajúceho hmyzu, ktorý treba bez milosti rozšliapnuť okovanou bagandžou. Hoci takáto dezinsekcia nemá trvácny účinok a vzápätí sa na uvoľnené miesta nahrnú ďalší riťolezci.

Taktiež psychohygienický text, ktorý dokáže v čitateľovi ventilovať stresy, obavy a zlosti (aspoň vo mne určite) a zmeniť ich na gogoľovský smiech. Zábavná jazda, ktorá sa vezie na tlakovej vlne výbuchov až do konca. Rozprávanie, ktoré si nekladie vyššie ambície a práve preto ich dosahuje. Nezaoberá sa filozofovaním, to necháva na čitateľovi. Nie je to žiadny literárny skvost, no jeho sila je práve v jednoduchosti a priamočiarosti.

Martin Petro: Muž, ktorý vymyslel farbu

Poviedka s ambicióznym námetom, ktorý by sa dal dôkladne využiť a vyčerpať do dna. Farba, ktorá modifikuje ľudskú psychiku tak, aby bol človek v najlepšej duševnej kondícii. Celkom ma ten nápad nadchol. Mohlo z toho byť dobré filozofické soft scifi ako z pera Eduarda Martina.

Úvodné scény nedávajú zmysel a tým čitateľa správne navnadia, aby pokračoval ďalej a ten zmysel odhalil. Aby sa dozvedel, čo špeciálna farba robí s ľuďmi, ako ich ovplyvňuje a mení, čo z toho vyplýva pre jednotlivcov i celú spoločnosť. Prečo, keď farba prináša ľuďom pohodu, potrebuje jej vynálezca početnú ochranku? Veď farba by mala ľudí odzbrojovať a robiť z nich mierumilovné bytosti. Ako s tým súvisí grandiózna šou, v ktorej sa deväťdesiatročný objaviteľ odhodlá zúčastniť?

No, nesúvisí nijako. A otázky o význame a vplyve farby zostanú bez odpovedí. Galavečer sa začne krútiť okolo osobných ambícií účastníkov, odboj proti farbe sa zamení za nenásytný hon na jej recept. K tomu hľadanie stratenej dcéry, nešťastné a nešikovné. Namiesto toho, aby sa text držal úvodnej zaujímavej témy a ponoril sa do jej hĺbok, odbočuje na trasy, ktoré síce sľubujú divokejšiu jazdu, no zároveň povrchnejšiu.

Paradoxne zaujímavejšie pôsobí slepý ochrankár pripomínajúci Foresta Whitakera vo filme Ghost Dog. A v závere som aspoň dúfal, že dcéra zdedila otcovu schopnosť a tým bude musieť riešiť rovnakú dilemu ako on. Žiaľ, nesplnilo sa mi ani to, takže vo mne zostal len pocit premárnených šancí.

Zhodnotenie

Literárne súťaže sú alibistické podujatia. Autori sa vyhovárajú na porotu, že ich nevybrala. Porotcovia sa obhajujú, že zvolili to najlepšie, čo bolo v ponuke. A čitatelia obviňujú finálových autorov, že to zle napísali, a porotcov, že zle vyberali.

Pritom je zrejme tento nesúlad do veľkej miery spôsobený tým, že porotcovia použili pri hodnotení iné kritéria, než aké majú fanúšikovia. Zámerne, väčšina porotcov bola vybraná tak, aby nepatrili medzi fanúšikov, ale sídlili vo vysokých budovách mainstreamu. Veď literatúra je jedna a text je buď napísaný dobre alebo… menej dobre. Takže čím vycibrenejší degustátor, tým kvalitnejší výber.

Lenže realita je odlišná. Aj jedlo je jedno (má rovnaký základný účel), no ak necháte v súťaži vo varení mexického gulášu rozhodovať elitného degustátora vín, tak nečakajte, že budú milovníci stredoamerickej kuchyne jeho výberom nadšení. Skôr budú mať dojem, že volil úplne náhodne. Podobnosť s touto finálovou zostavou sa mi nezdá úplne náhodná.

Čo s tým? Ak už majú sedieť v porote ľudia mimo fandomu (z akýchkoľvek dôvodov), tak by ich bolo treba viac vyvážiť ľuďmi zvnútra. A najmä nech čitatelia dostanú väčšiu možnosť výberu, trebárs desať finálových poviedok namiesto päť. Určite by to popularite súťaže a spokojnosti z jej výsledkami pomohlo.

Zdieľajte tento článok...
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedIn

Please give us your valuable comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *