mcf2015 Publicita súťaži prospieva. Dve porotkyne blogujúce o súťažných textoch (navyše obe autorky fantastiky), verejné čítania minulých úspešných poviedok i diskusie s porotcami – to všetko naplnilo leto zábavou i mrazivým napätím (tým najmä pre súťažiacich). Teraz nadišiel čas rozhodnutia: porotcovia určili päť finalistov a je na nás čitateľoch, aby sme z nich vybrali víťaza. Odporúčam prečítať si finálové poviedky a hlasovať za tú, čo sa vám naviac zapáči. Hádam vás k čítaniu naláka aj tento článok.

Janka Javorka: Kosti, kostry, kostičky

Pre priaznivcov post-apo a slovenských filmov

Sociálna psychologická sonda do životov doživotných vyhnancov, ktorí svojou ťažkou prácou zabezpečujú ostatným blahobyt. Poviedka je predovšetkým vystavaná na atmosfére, ťaživej a preplnenej dusivým prachom z vydolovanej hlušiny. Všadeprítomné koľajnice, banské šachty a veže, haldy, medzi ne vpletený príbeh o vojnou a režimom dokaličených ľuďoch, ktorí sa navzájom líšia len tým, či si už priznali konečné víťazstvo zúfalstva nad nádejou.
Kulisy naznačujú, že sme v neurčenej (alternatívnej?) budúcnosti, kde slovenské územie pripadlo inému štátnemu celku. Rozvinuté biogenetické technológie sú väčšmi nástrojmi zotročenia štátom ako cestou k zlepšeniu života. Detektívna zápletka je skôr zámienkou na podopretie atmosféry, vyrieši sa až príliš priamočiaro a bez veľkých zvratov.
Z textu vanie esencia mnohých slovenských filmov, existencialistická výpoveď o stratených a predsa hľadajúcich, či búriacich sa ľuďoch. Vlastne by sa celý príbeh mohol po obmene rekvizít pokojne odohrávať v stredovekom banskom meste alebo trebárs v uránových baniach za komunistickej vlády.
Trochu ma sklamalo rozuzlenie. Príliš som neočakával, že by došlo k zvratu s výrazným fantastickým vyústením (hoci by ma to určite potešilo). Obyčajný príbeh aj končí obyčajne. Navyše ostrie stretu je otupené a morálne konflikty postáv nevyvrcholia naplno. Konfrontáciu nahradí úhybné vysvetlenie, ktoré vytiahne konšpiráciu spoza kulís príbehu.

Monika Kandríková: Hľadá sa upír

Young Adult v celej svojej nádhere

Sled ľahko predstaviteľných scén, v ktorých sú postavy naaranžované do emotívnych póz. Čitateľkám, ktoré majú napozerané seriály o milostných upíroch, hneď zafunguje Pavlovov reflex a okamžite sa vcítia do hrdinkinej kože. Ostatní čitatelia musia prejaviť viac snahy.
Kulisy sú takisto zvolené ideálne pre cieľovú skupinu. Celoslovensky známe lokácie hlavného mesta, v texte prezývaného Blava, načrtávajú obraz pochmúrnej budúcnosti, ktorého prvotným účelom nie je dávať zmysel, ale vyvolávať emócie. Katolícky mestský štát, ktorý všetkých obyvateľov sleduje, ale plne rešpektuje ich anonymitu, vynucuje morálku, ale prijíma pochybné skupiny roznych -dlakov… Obraz dokonale korešpondujúci s mišmašom v hlavách tínedžerských čitateľov, ktorých hlavným životným pocitom je, že svet ich nechápe a je proti nim.
Záver na rozdiel od predošlej poviedky ťahá text nahor. Priaznivci akcie si prídu na svoje a aj mňa osobne potešil záverečný magický zvrat. Kvôli nemu nebanujem za časom stráveným pri čítaní.

Erik Kotlárik: Mesto spomienok

Intelektuálny scifi/fantasy olovrant pre mainstreamového čitateľa

Existencialistická poviedka zručne omotáva slovnú pavučinu okolo mierne osudovej lovestory. Zručne napísaný text, dosť šikovne balancuje na hrane nudy a nezrozumiteľnosti. Osobne si nemyslím, že text patrí do fantastiky, určite nie na úrovni modusu (spôsobu rozprávania). Možno len niektoré rekvizity by sa dali s prižmúrením očí označiť za výpožičku z vedecko-fantastického skladu, hoci k aktivácii ich scifi vlastností nedochádza a nevybočujú z mimetického rámca. Príbeh sa nezaradí do fantastiky preto, že v ňom má hrdina nereálne predstavy, ale pretože jeho predstavy sa stanú realitou.
Ide o pekný príklad modernej literatúry, obsahuje viaceré prvky, ktoré na nej neznášam. Určite poteší intelektuálne disponovaných jedincov, ktorí viac túžia po slovnej ekvilibristike, než po konzistentnom príbehu. Zároveň ukojí romantické duše túžiace po utrpení osudového vzťahu. Čerešničkou na torte sú záverečné zvraty s konšpiračnou príchuťou. Čo viac si môžeme priať?

Martin Petro: Potom

Staromilské, až anachronické scifi

Príbeh poctivo vystavaný na jednom scifi nápade. Postavy s charaktermi zvolenými práve tak, aby ich ich motivácie vohnali do konfliktu a ten prerástol v katastrofu. Pozitívne vnímam, že ide o katastrofu zasahujúcu predovšetkým hlavného hrdinu, ostatku ľudstva sa dotýka len sprostredkovane (no nie bezvýznamne).
Hrá sa o vynález, ktorý dokáže zaznamenať posmrtný život. Vedec s osobnou traumou (tragická smrť manželky i dcéry) sa jeho zostrojením snaží dať zmysel vlastnému životu. Objaví stavy neba i pekla a hypoteticky stanoví jednoduché pravidlá určujúce, v ktorom stave duša človeka po smrti skončí. Sponzorom výskumného ústavu však ide predovšetkým o komerčné využitie technológie a ich peniaze prebijú akýkoľvek argument. Výskumník hnaný svojím presvedčením však nedá svoju kožu zadarmo…
Text nie je dokonalý remeselne ani myšlienkovo, postavy nedokážu vyliezť zo svojich škatuliek a niektoré riešenia sú stereotypné. Nad viacerými úvahami a ideovými konštrukciami by som sa schuti povadil. Predsa len, zomieranie a posmrtná existencia je háklivá téma (napríklad z textu vyplýva, že eutanázia je najlepší druh smrti).
No u fantastiky považujem vzbudzovanie polemiky za klad, jednou z jej úloh je predsa inšpirovať a provokovať myslenie. Ak to robí s rešpektom k odlišným názorom, no najmä s vedomím nedokonalého poznania pravdy, tým lepšie.

Zuska Stožická: Labute neplačú

Fantasy o girl power

Typický text Zusky Stožickej, hoci ani neviem, či niečo také existuje. Pri jeho čítaní som si spomenul na poviedku Jamesa Tiptreeho jr. (pseudonym Alice Bradley Sheldonovej) Ženy, ktoré muži nevidia. Aj tento príbeh je predovšetkým o ženách, ba navyše rozprávaný z pohľadov štyroch žien. Muži sa v ňom vyskytujú len v podobe nástrojov, predmetov záujmu, či prvotných príčin ženských útrap.
A ja ako mužský čitateľ som na tom podobne. Dej je mi podávaný ako cez okienko – všetko jasne vidím a chápem, ale som mimo príbehu. Možno ešte väčšmi než Laco, ten absolútne spoľahlivý a proaktívny zabezpečovateľ potrieb rodiny, ktorého úlohou v príbehu je podporovať a nezavadzať.
Napriek tomu je to zaujímavý príbeh, pútavo a zručne napísaný. Ukrýva v sebe viacero rébusov a skrytých identít, ktoré sa ku koncu odhalia. Ako je v Zuskiných poviedkach zvykom, udeje sa to tak akosi mimochodom, bez vyhrotenia konfliktu. Aj záhady identity postáv spôsobujú, že čitateľ (aspoň u mňa to tak je, ale možno je to môj osobný problém) nemá dostatok informácií, aby dokázal naplno precítiť a uvedomiť si skutočné výšky stávok. A tak sa len nechá hladko doviesť k záverečnému odhaleniu.
Mimochodom, o hlavolamoch a ich použití vo fantastike som nedávno napísal článok, v ňom opísané syndrómy sa vzťahujú aj na túto poviedku.

Hlasovanie čitateľov

To je to, o čo teraz beží. Prečítať si všetky poviedky, vybrať si z nich tú srdcu najbližšiu a zahlasovať za ňu. Každý sám za seba. Čas je do budúceho piatku 14.10.2016.
Nebudem dávať žiadne odporúčania, iba prezradím svoju vlastnú voľbu: Labute neplačú. Zuskine poviedky nemajú ambície nadchnúť masové publikum, sú krehké a žiadajú si isté duševné naladenie. Preto potrebuje na úspech v súťaži konkurentov, ktorí sú o triedu horší. Myslím, že tento rok má jej poviedka dobrú šancu. Ale ak by to aj nevyšlo, nič to na kvalitách jej príbehov nezmení.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.