knižný labyrintV jednej z definícií fantastiky sa tvrdí, že má v čitateľoch vzbudzovať pocit úžasu. Nie div, že sa autori často snažia túto emóciu vyvolať. Jedným zo spôsobov je vystavať príbeh v podobe hlavolamu. Rébus zaujme čitateľovu myseľ, napne mu mozgové závity a obšťastní ho odhalením správneho riešenia.

Na tento postup nemajú fantastické žánre monopol. Významnú úlohu hrá v klasickej detektívke, kde čitateľ spolu s hrdinami pátra po páchateľovi a tým zostavuje skladačku z kúskov, ktorými ho autor postupne zásobuje. Riešenie hlavolamu nemá byť nájdené čitateľom, ale odhalené autorom, pričom čitateľovi až po tomto záverečnom odhalení zapadnú všetky dieliky na správne miesta.

Vo fantastike je to formálne podobné – aj preto sa v nej dá nájsť mnoho príbehov s detektívnou zápletkou. No koncepčne hrá hlavolam podstatne odlišnú úlohu. Predstavuje zhmotnenie tézy „všetko (niečo) je inak“. Kým v klasickej detektívke vyriešenie rébusu vracia veci na ich pôvodné miesta (je vyjasnený zločin, odhalený páchateľ a nastolená spravodlivosť), vo fantastike naopak ukazuje, že veci na pôvodných miestach neboli, len sa tam zdali byť. Práve z odhalenia a pochopenia odlišného stavu sveta pramení úžas čitateľa.

Druhov a spôsobov použitia hlavolamu vo fantastike sa dá narátať veľa, no sústredím sa na jeden na prvý pohľad lákavý, no v skutočnosti veľmi nemotorný. Tento typ rébusu je hádankou najmä pre čitateľa. Postavy tajomstvo príbehu poznajú (ba často ho vnímajú zo svojho uhla pohľadu ako všedný a nezaujímavý fakt). Čitateľ je po celý čas udržiavaný v omyle informáciami, ktoré sa zdajú byť jednoznačné, no v skutočnosti ich autor zámerne formuluje tak, aby skryto podporovali plánované riešenie záhady. A na konci textu je umiestnená kľúčová informácia, ktorá príbeh obráti naruby.

Takáto koncepcia býva využívaná vo filmoch (ikonický je Šiesty zmysel). No i v nich hrdina aspoň čiastočne zdieľa s divákom jeho pomýlenie a sprevádza ho pri hľadaní riešenia záhady. Filmy navyše využívajú ako silný komunikačný kanál prúd obrazov, čím dokážu divákovi ľahšie odovzdať dvojznačné informácie.

Literárny príbeh sa však môže oprieť len o slová. Ak sa autor sústredí na dvojitú hru naznačovania a utajovania pravdy o svete svojho textu, oberá sa tým o možnosť otvorenejšej hry, ponorenia sa do hĺbok pravdivej výpovede. To by si totiž vyžadovalo odkryť karty. Musí tak držať čitateľa na plytčine nejednoznačnosti, tesne pod hladinou prvého plánu. Schéma hlavolamu obmedzuje hĺbku ponoru.

puzzle storyStav, keď má čitateľ menej informácií než postavy, je preňho značne nepohodlný. Občas sa dá využiť na vytvorenie napätia, no ak tento režim trvá pridlho, spôsobuje otupenie až stratu záujmu. Príbeh sa premieňa na zakódovaný text, ktorému už rozumie len sám autor, aj to preto, lebo si logiku riešenia drží v hlave. Rozprávanie sa vyhýba motiváciám postáv, aby nedošlo k prezradeniu záhady, sústreďuje sa na popis konania a emócií. Čitateľ je tým odkázaný na napodobňovanie pocitov postáv, lebo do ich pohnútok sa nedokáže vcítiť.

Úskalím býva takisto záverečné rozuzlenie. Fantastika ponúka oveľa širšiu škálu možností než realistická literatúra, dáva čitateľovi väčšiu voľnosť pri interpretácii náznakov, ktoré text ponúka. A pretože svoje predstavy a očakávania si čitateľ buduje počas čítania celého príbehu, môžu sa mu zdať oveľa dôveryhodnejšie než autorove odhalenie záhady. Výsledkom je sklamanie z pointy, ktorá sa mu bude zdať buď triviálna alebo nepravdepodobná.

Niekedy autor nadobudne presvedčenie, že netreba vybaliť riešenie naplno, že k odhaleniu rébusu stačí, aby čitateľa postrčil jemným náznakom. Tento názor môže byť veľmi klamlivý a bez overenia na reprezentatívnej vzorke čitateľov, ktorým to na konci musí spoľahlivo docvaknúť, je takýto spôsob rozuzlenia značne riskantný.

Najhoršie sú prípady kazateľstva – chabý a nekonzistentný hlavolam s ťažko uveriteľným a/alebo príliš triviálnym riešením slúžia len ako jednoúčelová podpera morálneho posolstva, ktoré chce autor naočkovať svetu.

Záverečné poučenie

Nerobte to! Nepoužívajte hlavolam ako nosnú kostru rozprávania. Jeho miesto je medzi detailami, ktoré dokážu ozvláštniť príbeh, priniesť chvíľkové napätie i vzrušenie. Hodí sa do anekdot, mikropoviedok. Využiť ho v rozsiahlejšom texte si vyžaduje značné majstrovstvo. No ide to, o tom sa presviedčam vždy, keď si prečítam poviedku Intracom od Ursuly Le Guin (česky vyšla ako Palubní rozhlas).

6 thoughts on “Príbeh ako hlavolam pre čitateľa

  1. Toto je čisto záležitosť vkusu. Ja napríklad hlavolamy čítam rada. Pravda, len keď sú vydarené, ale to predsa platí aj o všetkých ostatných typoch príbehov.

    K rozdeleniu hlavolamov na “postavy vedia” a “postavy nevedia” by som pridala ešte tretiu kategóriu – “postavy vedia a v priebehu príbehu sa dozvie aj čitateľ”. A potom čitateľ spolu s postavami spoločne a šťastne vďaka konečnému stotožneniu speje do finále, ktoré spravidla už im všetkým ukáže ďalšie prekvapko.

    1. Ja mám hlavolamy takisto rád – to bol jeden z dôvodov, prečo som tento článok napísal. Zároveň sa ale príliš často stretávam s tými menej vydarenými.

      Odnož hlavolamov, ktorú spomínaš, dobre ladí s mojím odporúčaním, aby hlavolam nebol hlavným motívom, ale „len“ podriadenou súčasťou príbehu.

  2. Pekný článok. Ja mám hlavolamy rada, ale aj hlavolam stráca zmysel, ak vieme len časť zadania.
    Niektoré poviedky mi pripadajú ako puzzle, kde je 70% dielikov zatretých na čierno a také si rada odpustím, to radšej prečítam predvídateľnú poviedku.
    „Postavy vedia a v priebehu príbehu sa to dozvie aj čitateľ“ – ja by som dala dôraz na slovko „v priebehu“ ale nie 15 minut pred koncom 🙂

    1. Stav, keď čitateľ nemá kľúčové informácie a postavy ich poznajú, treba používať veľmi striedmo a v správnych okamihoch. Aj v tohtoročnej MCF sa nájdu poviedky, kde je rébus (o identite postavy) použitý lepšie i horšie. V „Hľadá sa upír“ funguje, lebo ani sama postava o ňom nevie. V „Labute neplačú“ je to horšie, pretože hrdinka to vie, pričom čitateľ netuší čo, odkedy, ani ako to zistila. Len v poslednej scéne si to prečíta.

  3. Výborná a inšpiratívna analýza.

    Témy naratívu ako hlavolamu som sa načítal za tie roky dosť, a to aj v spojitosti s inými médiami ako literatúrou.

    Ja osobne sa vždy obávam, nakoľko dokážem naratívne hlavolamy zahrnúť do niektorého z mojich vlastných príbehov. Často mám dojem, že nájdem schodnú cestu, ale pri dostatočnom logickom overovaní sa po čase objavia trhliny vďaka ktorým ilúzia záhady prestáva pôsobiť presvedčivo.

    1. Objem hlavolamu by mal byť vždy rádovo menší než objem príbehu (okrem anekdoty postavenej na rébuse).
      Autor má samozrejme pri pohľade na hlavolam úplne inú perspektívu než čitateľ, pretože vytvára bludisko, ktorým čitateľ pôjde. Nevie, čo si čitateľ pomyslí a ako sa rozhodne, ale všetky pasce i nápovede sú v autorových rukách. Osobne si myslím, že napovedať o trochu viac než treba je lepšie, ako napovedať menej.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.