Tento ročník súťaže sprevádzal čoraz intenzívnejší hajp. Internetom sa trúsili zvesti o vysokej kvalite poviedok, o najlepšej slovenskej literárnej súťaži, o výraznom pokroku oproti minulosti. Šťavnaté komentáre porotcov Karola D. Horvátha a Jozefa Kariku i vypiplané hodnotenia všetkých textov od Ruženy Srnkovej, to všetko šteklilo chuťové poháriky fanúšikov fantastiky. Minulý týždeň sme sa dočkali a mohli sme ponoriť nosy do písmeniek piatich finalistov.

Ak ste tak ešte neurobili, tak si všetky poviedky určite prečítajte a potom zahlasujte za tú, ktorá sa vám najviac páčila.

Michal Brat: Oceľové oči

Príjemný, chutný a voňavý prvý chod toh toročného finále. V pomerne skromnom rozsahu (možno povedať „lokálnom“ v tom najlepšom zmysle slova) podáva autor scifi správu o predapokalyptickej budúcnosti. Primerane pochmúrnu, aby vyvolala v čitateľovi zimomriavky, a primerane neurčitú, aby ho nechala na pochybách, aké by malo byť správne rozhodnutie.

Poviedka je ukážkovým príkladom, ako z pomerne jednoduchého deja vydolovať maximum príbehu. Hoci text rozpráva o pár hodinách života jednej postavy, v pozadí stojí osud ľudstva, nehybný a hrozivý. Dozvieme sa o desaťročiach histórie a odkryje sa nám budúcnosť, ktorá časy minulé osvetlí v nových farbách. Všetko umenie stojí a padá na detailoch, podrobnostiach, drobných kúskoch sveta, ktorými sa spolu s hlavným hrdinom prehrýzame. Netreba mať do dokonalosti premyslený a vystavaný svet. Stačí ho načrtnúť pár pevnými a istými ťahmi štetcom, ktoré mu dodajú živosť a hĺbku.

Samozrejme si neodpustím podrypnutie. Určite by sa v texte dalo vyškrtať zopár zbytočných postáv (prvá na rane je scéna so strážcami) a sem-tam rozprúdiť tempo. Oceľové oči sú taký kúl termín, že si ich vyslúžil nielen hlavný hrdina, ale dostali sa aj do názvu. Napriek tomu v príbehu fungujú len ako tuning auta, dodávajú pekné obrázky do hláv čitateľov. Dej nijako neposúvajú a dali by sa nahradiť hocijakou inou formou vytvorenia skupinovej sociálnej vylúčenosti. Zaslúžili by vstúpiť do stredu príbehu. Mohli by byť trebárs zapríčinené Posolstvom rovnako ako zjavovanie slov, alebo by sa stali kľúčom, ktorý hrdinovi odomkne bránu k poznaniu tajomstva.

Hoci sa záver príbehu tvári jednoznačne, predsa vo mne zostal hlodať červík pochybností. Odkiaľ mali odosielatelia Posolstva toľko vedomostí o ľudstve (viac než sami ľudia), že mu dokázali poslať správu spôsobom, ktorý je silne závislý od fungovania ľudského mozgu a psychiky? Boli v Posolstve uvedené konkrétne časové údaje, kedy má udalosť v ňom spomínaná nastať? Ak Posolstvo putovalo z diaľav neznámeho a cudzieho vesmíru, mohlo mu to trvať stovky a tisícky rokov, takže nie je jasné, nakoľko sú informácie hodnoverné. Dá sa spoľahnúť na pravdivosť správy, ktorá sa posúva šepkanou poštou? Všetky tieto (a mnohé ďalšie) nápady a pochybnosti však poviedku skôr dopĺňajú a vylepšujú, než by ju spochybňovali.

Záverečné rozhodnutie hlavnej postavy je napriek všetkým pochybám (či vďaka nim) ľudské a pochopiteľné. A pre mňa osobne i povzbudzujúce.

Ladislav Dubravský: Búrka

Horor. Školský horor. Iracionálny školský horor. To všetko sú komplimenty. Teda mohli by to byť komplimenty, keby sa bolo čoho báť. Lenže démonom posadnutý pedagóg (či pedagogikou posadnutý démon?) je v oboch svojich stelesneniach akýsi nemohúci. Ako učiteľ sa zmôže na písomku a monotónne deklamovanie učiva, ako démon sa uspokojí s 3D zvukovými efektami v tme zadebnenej učebne. Väčšinu hororu zabezpečujú žiaci tým, akí sú zo svojho učiteľa predposraní. Dosť divné v dnešnej dobe, keď skôr učitelia sú tí, čo ťahajú za kratší koniec, a žiaci viac ignorujú disciplínu, než ju dodržiavajú.

Chýba tu konflikt, stret, boj za niečo či proti niekomu. Úvodná časť vyučovania mi dokonca pripomenula pamätnú hodinu zemepisu zo Žarnayovho Tajomstva dračej steny. Takto je to len čudný únik pred (ne)prirodzeným živlom, ku ktorému sa ponúka zbabelá racionalizácia v podobe otravy plynom.

Poviedka je etudou ako zo psychologických experimentov, v ktorých je overovaná konformnosť testovaných subjektov – teda ľudsky povedané, nakoľko sú jedinci schopní ísť proti prúdu väčšinových názorov. Napríklad skupina ľudí v miestnosti sleduje prednášku, spod dverí sa začne valiť dym, no všetci okrem jedného testovaného nebožiaka sú dohodnutí, že si to nebudú všímať. Ten neborák má na výber, či bude ignorovať dymovú hrozbu spolu s ostatnými, alebo prelomí putá ich nepochopiteľnej ignorancie a nejako zareaguje. Väčšina tých, čo absolvovali takýto test, si vybrala vytie s vlkmi. Hlavnej postave slúži ku cti aspoň to, že urobila zopár temp proti prúdu.

Príchuť Kinga je v príbehu zjavná, aj s jeho vecnosťou (až suchosťou). Verím, že si poviedka nájde svojich fanúšikov, u mňa príliš nezabrala. Hororom príliš nefandím a dosť často ma vyrušovala štylistická hrboľatosť.

Janko Iša: Kladivák

Čo napísať k poviedke, ktorá sa v mantineloch drsného superhrdinovského trileru blíži k dokonalosti? Špinavý hrdina s kladivovou rukou, hlasom chrapľavým od cigariet a chlastu a chápavou clivotou v očiach, barmani (Zdenko potešil) a šľapky, z ktorých jedna je tá vyvolená. Okolo toho podnikatelia, zlodeji a mafiáni, väčšinou v multibalení tri v jednom, fízli a nájomní zabijaci. Superhrdinov a fantastický prvok príbehu zabezpečujú neveľmi vysvetlené (veď načo?) kyborgovské modifikácie postáv. Kulisy postavené z temnej alternatívnej Bratislavy, Pressburgom zvanej. Popkultúra v šesťkrát destilovanej forme.

To všetko servírované v ľahko čitateľnom šaláte. Fašírka sladkobôľneho príbehu lásky vložená do žemle krvavých ruvačiek, z ktorej husto padajú odrobinky mŕtvol. Literárna verzia hamburgeru, stávka na istotu, ktorá neprináša gurmánske prekvapenia (kladné či záporné), ale ponúka garanciu šťavnatej mäsovej chuti. Uživati u obroku!

Adam Máčaj: Ľudskosť v monštre

Nemám rád filmy „podľa skutočnej udalosti“. Buď opisujú to, čo sa stalo, realisticky, a tým pádom sú nudné, alebo si dejiny upravujú a tým vlastne klamú. Na zobrazenie histórie by mali slúžiť dokumentárne filmy, hoci ani im sa skresľovanie nevyhýba.

Druhá svetová vojna a holokaust sú široko rozpitvané témy. Poviedka sa venuje jednej z najťažších epizód poľských dejín: roztrhnutiu krajiny a jej pohlteniu Nemeckom a Sovietskym zväzom. Koncentračné tábory na podrobenom území, vnútorný odboj, varšavské povstanie aj povojnová nadvláda sovietskych komunistov. Reportážna forma rozprávania v prvej osobe a prítomnom čase sa hodí k „docutainmentu“, umožňuje vtiahnuť čitateľa do deja a dáva pocit bezprostredného vnímania ľudských osudov.

Hlavná postava je upír, nezraniteľný ľudskými zbraňami, bojujúci za Poľsko proti nacistom priamo v Osvienčime, potom v poľskej povstaleckej armáde a po vojne proti Sovietom. Volá sa Vitold Pilecki. Je to meno jedného z najväčších skutočných hrdinov Poľska v druhej svetovej vojne i po nej. Text popisuje jeho snahu o informovanie sveta o osvienčimskych ukrutnostiach, pričom sa príliš neodchyľuje od reálnych faktov (okrem neprirodzených upírích schopností, samozrejme).

Táto v podstate kozmetická úprava histórie ponúka šancu priblížiť a precítiť situácie, v ktorých ľudia nemali šancu prežiť. Vrátane plynových komôr. Na druhej strane zväzuje príbehu krídla, uberá z napätia i skutočného hrdinstva – ak je raz upír nezraniteľný, ťažko sa je oňho báť, dá sa ho len sledovať ako komiksového superhrdinu.

No najproblematickejšie sú hrdinove motivácie. Odkiaľ sa v ňom tá ľudskosť nabrala? Prečo by mal súcitiť so zdrojom svojej výživy, kde nabral národné cítenie? Je takisto vrah ako nacistickí alebo komunistickí katani, akurát má na zabíjanie iný dôvod. Motivácie si zaslúžili podstatne hlbší ponor, než sa v texte podarilo.

Navyše využitie skutočného ľudského osudu na takýto poviedkový príbeh je tak trochu devalváciou hrdinstva reálneho človeka Vitolda Pileckého.

Ján Stopjak: V ruinách

Vďaka autorovmu priezvisku sa nám na záver tohtoročného finále dostalo výdatného pokrmu. Ťažká a náročná téma rodinného násilia i pedofílie sa podobá minuloročným Kamarátom, no líši sa v dvoch podstatných rozdieloch.

Prvým je použitie prvkov fantastiky – nadprirodzených bytostí, démonov, preludov a stratených duší. Dodávajú príbehu šťavu a zároveň ho prehlbujú, obohacujú o druhý plán. Dajú sa chápať realisticky i ako alegória, text nevnucuje jeden či druhý pohľad a výber necháva na čitateľovi.

Druhým je ľudskosť. Tí dobrí i tí zlí sú predovšetkým ľudia. Aj páchatelia sú obete – svojich pudov a sklonov – čo však v žiadnom prípade nerelativizuje ich vinu. Práve naopak, poviedka ukazuje, že ich vlastná relativizácia zodpovednosti je čírou výhovorkou. Predovšetkým však sa príbeh pozerá očami obetí, ich utrpenia, strachu i následkov. Jazvy sa sceľujú ťažko a zlomení ľudia sa hoja oveľa horšie než zlomené kosti.

Dôsledkom týchto odlišností je záverečná katarzia, ktorá prinesie čitateľovi poznanie a s ním očistenie. To je dôvod, prečo je toto pre mňa najlepšia poviedka tohtoročného finále.

P.S. Bonusom pre pravidelných čitateľov Jankových poviedok je ich prepojenie. Odohrávajú sa v rovnakom svete a postavy prechádzajú z jedného príbehu do druhého. Dobrý základ pre potenciálnu súbornú knihu.

Strach a hrôza

Vo väčšej či menšej miere je témou všetkých finálových textov. Hrôza z konca sveta, z neľudského vraždiaceho režimu, čo menil ľudí na horších od upírov, zo surovosti vládcov mesta, hrôza zo školy, ba z najbližších ľudí, ktorí by mali deti chrániť a nie im polámať telo i dušu.

Určite v tom mali prsty aj členovia poroty, keď vybrali poviedky, ktoré v nich najviac zadrnčali na citlivú strunu. Keď sa hovorilo, aký je tento ročník kvalitný, predpokladal som, že je to predovšetkým zásluha naladenia porotcov na rezonančné frekvencie fantastiky. Ukázalo sa, že prevahu mala hororová stupnica.

A samozrejme to majú na svedomí autori, ktorým v hlavách príbehy vykvitli a potom ich hodili na papier. Nasali inšpiráciu zvonka, katalyzovali ju svojimi mozgovými závitmi a filtrovali vlastnou krvou, aby cez čierne písmená na papieri odkázali niečo ostatným. Niečo banálne i niečo hlbokomyseľné.

Možno nadchádzajú časy pre strach, štylizovaný aj živočíšne neovládateľný. Je toľko dôvodov báť sa: neistota súčasnosti a ešte väčšie zmeny číhajúce v blízkej budúcnosti, stres z neschopnosti pochopiť komplexnosť sveta i ľudí, zvládnuť nával informácií aj nárokov, ktoré na nás kladú iní i my sami.

Strach je užitočný, vháňa nám do krvi adrenalín a prebúdza predstavivosť aj u tých, ktorým sa jej dostalo poskromne. Strach je prostriedkom na zahnanie nudy a otupelosti. No strach a hrôza nemôžu byť konečnou odpoveďou. Tou je ich prekonávanie, mobilizácia síl k obrane či útoku, no najmä k mysleniu. Uvažovaniu nad tým, čo je dobro a zlo, čo z nás robí ľudí a čo príšery, čo robiť, aby na svete bolo menej príšer a viac ľudí.

One thought on “Finálové poviedky Martinus Ceny Fantázie 2015

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.