Fantázia 2014 – recenzia zborníka

Tohtoročný zborník poviedok súťaže Martinus Cena Fantázie vyšiel ako obvykle zároveň s vyhlásením víťazov. Čitatelia zvolili za laureáta hlavnej ceny poviedku Deň, keď piatok trinásteho skončil od Jána Franka.

Tomuto príbehu, rovnako ako ostatným finalistom, sa venovať nebudem. Hodnotil som ich po ich finálovom zverejnení v článku, ktorý sa tým stáva prvou časťou recenzie zborníka. Možno to nie je celkom fér (nálada finále sa predsa len líši od emócií pri čítaní antológie), no i tak zostalo ďalších sedem poviedok, z ktorých viaceré získali vedľajšie ocenenia.

Prvá na knihe zaujme obálka s nepriehľadnuteľnou ilustráciou od Danglára. Vybral si tú najakčnejšiu scénu z celého zborníka a urobil dobre. Vnútri antológiu obopínajú informačné a motivačné príhovory Ivana Aľakšu a Lucie Lackovičovej. Nechýba tabuľka s hodnoteniami poroty (a škriatkovská pripomienka minuloročnej zostavy). Každú poviedku predchádza medailón autora a vyjadrenie niekoho z porotcov či organizátorov súťaží.

A teraz k tomu podstatnému – poviedkam.

Anna Olejárová sa s poviedkou Mačka a Motúzik umiestnila v celkovom poradí na šiestej pozícii a nie je nepredstaviteľné, že by tento text bol lepším finalistom, než niektoré z tých, čo sa do finále dostali. Názov je mierne mätúci, titulné postavy iba rámcujú príhody zablúdeného anjelika (navyše, že Adam má priezvisko Motúzik, je spomenuté hádam raz a nič z toho nevyplýva). Remeselne vyšperkovaný text ťaží z poetickej štylizácie a atmosféry zatuchnutého antikvariátu. Je radosť čítať umne poskladané vety, sršiace nápadmi a vtipom. Slabinou je myšlienkové pozadie. Ťažko uveriť, že by knihy mohli zásadne ovplyvniť niekoho, kto už vidí ľuďom do hláv. Veď v knihách sú tie isté myšlienky ako v hlavách, len logickejšie usporiadané. Rovnako zamrzí ľahostajnosť vedľajších postáv k ústrednému príbehu, kvôli ktorej sa z neho stáva skôr bezvýznamná epizódka.

Lucia Lenická prispela do súťaže poviedkou Temnovlasá Barbora, dostala sa s ňou na devätnáste miesto a ulovila Cenu fantasy. Skôr než o fantasy ide o nadprirodzený horor. Stredoveký dedinský motív dýcha jazykom Timravy. Dej by sa dal označiť za dospelácku predohru niektorej z Dobšinského rozprávok, iniciačný príbeh budúcej hlavnej zápornej postavy. Trochu mi vadila lineárnosť zakrývaná hojne nariasenými peripetiami. Hrdinka sa príbehom len vezie, akoby to bola iba prehliadka panoptika hrôz. Výsledok je strašidelnou ilustráciou bonmotu: „Žena nevie, čo chce, a neprestane, kým to nedosiahne.“

Ján Stopjak súťažil s poviedkou Nočný spoj a dosiahol na dvadsiatu piatu priečku. Navyše sa v zborníku ocitol tretí rok po sebe, čo môže byť známkou kvality. Myslím, že aj je. Priznávam, text som betačítal, a tak som očakával ak nie účasť vo finále, tak aspoň boj o Bélu. Mýlil som sa, no to je nič oproti tomu, ako sa prerátal hrdina poviedky, alkoholik a životný skrachovanec, keď nastúpil do nočného autobusu. Príbeh sa odvíja zvoľna, prerývaný útržkami spomienok, ako dunivé triezvenie z ťažkej opice. Vlastne tým aj je. Ak som pri predošlom príbehu písal o prehliadke, tentoraz ide o jazdu peklom. Pre čitateľa je to osobný a vnútorný zážitok, až zostáva na pochybách, či s hrdinom prežíva delírium alebo náhle zjavenú magickú skutočnosť. Dej naťahuje nitky k minulým Stopjakovým poviedkam, no možno tým príliš nadstavuje text. Lepšie by vyzneli v spoločnej zbierke.

Marian Kubicsko sa s poviedkou Jožo Fero a záhada družstevného sadu dostal takisto na dvadsiatu piatu pozíciu. Rozpráva v nej akčne humornú príhodu o miznutí ovocia i Rómov na neskorosocialistickom vidieku. Ponúka príjemné nenáročné pobavenie s nostalgickou príchuťou starých čias, ku ktorým si my pamätníci radšej uchovávame veselé verzie spomienok. Presne na tom stavia aj tento príbeh, pričom sa nebojí vyskrutkovať zápletku až do absurdity. Z úsmevom sa dajú ľahšie prepáčiť štylistické nedokonalosti a trochu nedotiahnutý záver.

Simon Crabak sa dostala do zborníka s poviedkou Starostlivosť o magického živočícha v praxi. Umiestnila sa na päťdesiatom piatom mieste a osladila si ho Cenou Bibliotéky. Text je satirickou konverzačkou wildeovského charakteru, kde je v popredí skôr prax byrokratickej starostlivosti než magický živočích. Z jednoduchého príbehu vytŕča alegória. Hodil by sa do repertoáru absurdného divadla alebo by bolo možné adaptovať ho na rozhlasovú hru. Na mierne trpké pobavenie je ako stvorený.

Barbora Vinczeová získala s poviedkou Fialky trináste miesto a naradáš Cenu Intelu za najlepšiu scifi. Musím sa ospravedlniť, že som v minulom článku obvinil Piatok trinásteho z citového vydierania. Táto poviedka to robí s mnohonásobne väčšou intenzitou. Opismi zúfalého post-apokalyptického sveta, beznádejnej situácie postáv a atmosféry márnosti vyvolávala vo mne silne depresívne pocity. Až som mal nutkanie pidlikať si žily tupou britvou a zapustiť emo ofinu, čo odvrátili len odumreté vlasové korienky na mojej plešine. Navyše v príbehu postupne začína logika škrípať kovovými nechtami po sklenej tabuli. Prečo v jadrovej zime rodiny vedcov naďalej bývajú v panelákových bytov, keď mohli byť dávno presťahované do podzemného krytu? Prečo sú pri nedostatku zdrojov preferovaní slobodní vedci pred rodinami? Ako má vyrásť budúca generácia, keď ju predtým odsúdia na smrť? Pre samé sentimentálne a patetické útrapy už na myslenie nezostalo miesto. Tragický dojem sa snaží vylepšiť záver v štýle deus-ex-machina. Podľa mňa slabo a neskoro.

Poslednou poviedkou zborníka je 201 217 od Jána Gálika zo štyridsiateho miesta. Dať poviedke do názvu číslo sa nezdá byť dobrý nápad. Kto si to má pamätať? Navyše to konkrétne numero nemá nejakú špeciálnu úlohu, namiesto neho by poslúžilo hocaké iné. Koncept spočítateľnej zásoby magickej energie býva bežnou rekvizitou počítačových hier, použiť ho v literárnom príbehu znamená hodne podliezať latku. Poviedka však tieto hendikepy dokáže ustáť a prekvapivo sa rozvinie do fantasy hodnej priam C. S. Lewisa s príchuťami od J. K. Rowlingovej. Dobre odpozorované prostredie magickej školy naznačuje autorovo povolanie, v druhom pláne odkrýva úvahy o tom, čo to znamená byť človekom. Fajné.

Prečítať si tento zborník bol dobrý nápad. Šírka výberu ponúka pochúťky fantastiky nielen pre fanúšikov a znalcov, ale aj náhodných okoloidúcich. Nemusí im zachutiť všetko (rovnako, ako mne), ale nejakú lahôdku si isto nájdu.