Zborník eFantázia 02

Thursday , 28, March 2013 8 Comments
Zborník poviedok zo súťaže Cena Fantázie s poradovým číslom 02 má lákavý obal. Priznávam, že titulný obrázok má dostal. Nostalgicky mi pripomenul obálky Revue sovietskej literatúry z osemdesiatych rokov a zároveň rovnako ako ony sľuboval poriadnu nádielku vedeckej fantastiky ukrytú vo vnútri.

Nedočkavo som listoval stránkami. Predhovor Ivana Aľakšu uviedol poviedky i autorov a potvrdil prísľub obálky. Scifi od prvej po poslednú stranu. Hurá!

Anton Stiffel: Volanie orbity

Ako prvý sa predstavil ťažký kaliber. Tono je slovenský klasik clarkovskej odnože scifi a táto poviedka to naplno potvrdzuje. Pri čítaní som cítil podobne príjemné chvenie ako pri geniálnom Clarkovom príbehu Maelstrőm 2. Obe poviedky majú spoločný rodokmeň, ukazujú človeka usilujúceho sa prežiť uprostred techniky i prírodných síl, ktoré ďaleko presahujú jeho vlastné. Hrdina si uvedomuje, že je márne odporovať, že jeho jedinou šancou je rozum, ktorým dokáže meniť prekážky na nástroje záchrany.

Tonovu poviedku trochu zráža dolu nedôslednosť. Úvod je zaťažený technobľabotom a autorským globálnym pohľadom. Hoci je rozprávaný v prvej osobe, hrdina podáva informácie z tretej ruky ako overené fakty. Presvitá tak spoza neho vševedúci autor. Ak by postava priznala nevedomosť a neistotu svojho položenia i stavu sveta, bola by psychologicky presvedčivejšia a zobrazovaný svet by bol uveriteľnejší. Aj štylizovanie hrdinu do roly posledného človeka na Zemi zaváňa pátosom, ktorý ubíja motivácie a rozhodnutia postavy.

Naopak v jadre deja sa žiadalo viac pútavých fyzikálnych nápadov. Miestami sa mi priam chcelo kričať: “A čo balistická dráha? Kde zostala Coriolisova sila? A dynamika rozpadajúcich sa telies? Čo tak použiť skafander s vlastným pohonom alebo nejakými podobnými vychytávkami? Zahodiť premúdrelú UI, ktorá občas hrdinu vodí ako oslíka, a nechať ho prísť s vlastným riešením?” Mal som zmiešané pocity. Na jednej strane ma príbeh inšpiroval k premýšľaniu, na druhej som ľutoval, že v ňom sofistikovanejšia fyzika a mechanika (a na nej vybudovaný príbeh) chýba.

No možno je to celé len moja chyba, text som čítal nesprávne a hľadal som v ňom niečo, čo vôbec nebolo autorovým zámerom. Nakoniec, poviedka je výborná a napriek frfľaniu by si zaslúžila, aby minulý rok neskončila na 10. mieste, ale dostala sa do finále.

Ján Gálik: Úkryt

Táto poviedka je z úplne opačného súdka než predošlá. Namiesto celoplanetárneho javiska sa ocitneme v pár miestnostiach, kde sa celý dej odohráva, prírodné sily sú nahradené spoločenskými pnutiami. Toto je soft scifi extra mäkkej sorty.

Vedecká fantastika sa tu vyskytuje v najklišéovitejšej podobe, ako hrozba celosvetovej vzbury robotov. Môže sa zdať smiešne až dehonestujúce, že takúto krízu rieši pár slovenských policajtov a partia remeselníkov, ale možno práve to bolo zámerom. Základom sú dialógy s minimom deja a akcie, je to vlastne taká “ľahká konverzačka wildeovského charakteru”.

Dokážem si živo predstaviť inscenovanie tejto poviedky v podobe minimalistického divadelného predstavenia, kde by protagonisti pridali ešte jednu úroveň abstrakcie a ešte viac posunuli význam textu k alegórii podivnosti nášho vlastného sveta. Také hľadanie robotického Godota. Inteleguáni by mohli donekonečna rozoberať významy jednotlivých replík, hľadať náznaky a hrabať sa v druhom a ďalších plánoch. Bola by to dokonalá postmoderná lahôdka.

Poviedka skončila v roku 2011 na 21. mieste, podľa predslovu sa jej zverejnená podoba značne líši od súťažnej.

Stanislav Prostinák: Peripetie cestovania v čase

Ďalšie veľké scifi klišé: stroj času. Keď koncom minulého roka vypísal časopis Jupiter poviedkovú súťaž s podobnou tematikou, povedal som si, že je ťažké vytvoriť seriózny príbeh, pretože téma stroja času je už pre scifi mŕtva. Kompletne aj s chlpmi ju totiž zhltla popkultúra.

Samozrejme, preháňal som, no zhodou okolností táto poviedka plne potvrdzuje moje slová. Stroj času má v nej podobu luxusnej hračky, dôvodom cestovania je znudenosť a obmedzenosť hlavného hrdinu (ako inak by dospel k presvedčeniu, že najvhodnejším použitím stroja času je užívať si v minulosti sex). S takou postavou je ťažké zdieľať emócie, nedá sa s ňou súcitiť, ani sa z nej smiať. Je to len fádny hlupák, ktorý sa v príbehu nikam neposunie. Ak aj odhalí nejakú pravdu, nezmúdrie z nej. Vyústenie deja má možno priniesť mravné ponaučenie, no chýbajúca logika mu v tom úspešne bráni.

Technická časť príbehu je na tom podobne. Pravidlá fungovania a používania stroja nemajú žiadny zmysel okrem toho, že autor ich také potrebuje, aby mohol dej dotiahnuť do želaného konca. Neexistujú časové paradoxy, žiadna hrozba chronoklazmu. Cestovanie časom je komerčná záležitosť, o nejaké fyzikálne vysvetľovačky nemá nikto záujem.

Po dočítaní mi došlo, že autor trochu doplietol terminológiu. To, čo v poviedke označuje ako cestu do minulosti, sa oveľa viac podobá na virtuálnu realitu. Hrdina sa vlastne presúva do Matrixu, ktorý vyzerá ako jeho vlastná minulosť. S takouto interpretáciou mi príbeh dáva väčší zmysel, hoci nemôžem povedať, že by sa mi viac páčil.

Ale v popkultúre na logike nezáleží, dôležité je ukojiť prvú signálnu sústavu. Najlepšie prvoplánovými efektami určenými pre zmysly a žľazy s vnútornou sekréciou. To sa tejto poviedke vcelku darí.

Text sa v roku 2011 umiestnil na 20. mieste.

Diana Majerová: Poker na Salsageve

Ďalšia epizóda zo špionážno-detektívneho seriálu o skupine tajných vesmírnych agentov. Čítal som jednu či dve predošlé časti, naposledy v treťom Jupiteri, ale nepodarilo sa mi zapamätať si mená ani charaktery hlavných postáv. Skontroloval som to, hej, sú to tí istí. Agenti v každom príbehu riešia samostatný kriminálny prípad, odohrávajúci sa zvyčajne vo vesmírnych hoteloch, zábavných parkoch alebo kasínach.

Problém je, že scifi tu reprezentujú len kulisy a rekvizity. Bez nich by sa dej mohol odohrávať v hocijakej dobe. Mne sa najviac hodí do mondénneho prostredia polovice minulého storočia, plného ligotavého pozlátka a nemiešaného martini. Luxusné kasíno by sa presťahovalo na zaoceánsku zábavnú loď, planétu by nahradil ostrov v šírom oceáne a ukradnuté plány vynálezu by neboli uložené v pamäťovom kryštáli, ale na mikrofilme. Vyriešili by sa tým aj fyzikálne kopance typu “zastavenia vesmírnej lode pri planéte”.

Našťastie je to celé nahodené v ľahkom, takmer bezstarostnom štýle, ktorý nenechá nikoho na pochybách, že zápletka skončí šťastne. Text je ideálny pre občasných alebo náhodných čitateľov scifi, neprekvapí ich ničím, čo by už odniekaľ nepoznali.

Nie náhodou je v predhovore k poviedke spomínaný film Piaty element. Luc Besson v ňom skvelo predviedol, ako sa dá recykláciou premeniť scifi na popkultúru, zrozumiteľnú, ľahko stráviteľnú a s minimálnou záťažou pre centrá myslenia.

Poviedka sa v minuloročnej súťaži umiestnila na 28. mieste.

Laco Remeň: Superorganizmus

Ťažko povedať, či ide o poviedku. Filozofujúce úvahy a dialógy sú prekladané opismi stavu sveta a občasnými scénkami s útržkovitým dejom. Ťažko povedať, či to má príbeh. Skôr metapríbeh, ktorého jadro sa odohráva niekde inde a zobrazené postavy sú len pozorovateľmi či nástrojmi na jeho posun dopredu. Pekne postmoderný mišmaš.

Ale dobre, pristanem na takúto hru, nechám sa chytiť na vcelku pútavé postrehy o fungovaní ľudského tela i duše z pohľadu kyborga, ktorý sa s nimi práve zoznamuje. Lebo v tejto poviedke sú kyborgovia roboti riadení vypreparovanými (a vymytými) ľudskými mozgami, takže ocitnúť sa po transplantácii v ľudskom tele je pre mozog kyborga nová skúsenosť. Fajn, sledujem jeho prvé kroky fyzickej i psychickej rehabilitácie (s obligátnou sexuálnou vsuvkou), no s pribúdajúcimi informáciami rastie aj červík pochybností.

Procesu “poľuďšťovania” by totiž mala predchádzať dehumanizácia mozgov kyborgov. Tá je však považovaná zrejme za takú samozrejmú, automatickú a dokonale účinnú, že sa o nej text vôbec nezmieňuje. Možno aj preto, že nedokonalosť odľudštenia a znovuobjavenie ľudskosti je témou mnohých príbehov o kyborgoch. Tu sa odľudštenie berie ako nezvratný fakt. Rovnako ďalšie pomerne diskutabilné vlastnosti týchto kyborgov, ktorých cieľom je ukázať ich ako jednoznačne nadradenú rasu:

  • Oveľa dlhšia životnosť oproti ľuďom – lenže mozog je ľudský, teda starecká demencia a iné zmeny na mozgu by im hrozili rovnako ako ľuďom.
  • Vyššia schopnosť prežitia – avšak takíto kyborgovia sa skladajú z dvoch systémov: biologického a strojového. Odlišná podstata oboch častí znásobuje pravdepodobnosť fatálnych porúch. Strojová zameniteľnosť supluje regeneráciu tela, no nie je jednoznačne výhodnejšia.
  • Variabilita a univerzálnosť – ale ľudské telo je flexibilný nástroj zladený s mozgom po vekoch spoločného vývoja. Vyšší stupeň univerzálnosti je dosiahnutý na úrovni spoločnosti pri zachovaní autonómnosti jedinca. Kyborg je menej individualitou a viac súčiastkou, už len tým, že je závislý na dodávke strojových komponentov.

Nakoniec som dospel k názoru, že táto dramatizovaná esej sa dá chápať skôr ako alegória rozdeleného ľudstva, kde pokročilejšia časť potrebuje druhú len na zabezpečenie svojej existencie. Inak ňou pohŕda a snaží sa ju ovládnuť. A tá druhá skupina, početnejšia, no menej vyvinutá, sa tej prvej bojí a utláča ju. Nechávam na každom čitateľovi, aká predloha k takejto alegórii mu pri tom napadne.

Text sa v roku 2012 umiestnil rovnako ako predošlý na 28. pozícii.

Miroslav Sendlai: Čisté dieťa

Spomínal som niekde recykláciu? Táto poviedka v nej kraľuje. Uvedomujem si, že koláž je regulérny umelecký postup, no i tak som pri čítaní cítil silné déjà vu (alebo podobné poruchy v Matrixe).

Samotná recyklácia by nebola až takým problémom, keby sa podarilo vybrať zlomové momenty, v akých sa silné charaktery odhaľujú a slabé lámu (a aj naopak). Lenže tu sa skôr podarilo poskladať sled spektakulárnych filmových scén pozliepaných dokopy vatou topornej zápletky i dialógov.

Text funguje lepšie, keď si ho v hlave premietam ako film, no aj tak je pozliepaný z klišé, ktoré ešte musia byť podopreté barličkami výhovoriek a dovysvetlení. Ukážkovo je tento tvorivý postup využitý už v úvode. Napríklad keď hlavná postava zatýka androida, bránia ho dvaja kumpáni, ktorí slúžia len na to, aby androidovi umožnili ujsť. Vyskytujú sa v dvoch vetách, potom sa už o nich neobjaví ani zmienka. Vzápätí hrdina vytiahne brokovnicu, hoci práve prešiel cez dve bezpečnostné kontroly, kde mu odobrali zbrane, a odbaví to tým, že je dobré mať známosti v ochranke.

Expozícia samotná nemá s hlavnou dejovou líniou nič spoločné, existuje len preto, lebo v holywoodskych filmoch je takáto predtitulková akcia štandardom. Ku koncu sa síce zjavila šanca, že android z úvodu zohrá rolu v hlavnej zápletke, ale aj táto nádej bola nepochopiteľne zahasená. Jadro deja je ploché ako premietacie plátno, charaktery a motivácie z neho tiež nijako nevytŕčajú.

Rozuzlenie pochádza z mokrého sna fanúšika konšpiračných teórií – na hrdinu sa zo všetkých strán zosypú dôkazy, aké sú všetky civilizácie a megakorporácie lačné po moci a neštítia sa pritom ísť cez ľubovoľné množstvo mŕtvol. Pritom logika tých dôkazov je na úrovni akčných filmov. Zrejme si to uvedomuje i hrdina, pretože aj v závere zostáva bezstarostnou súčasťou systému. Možno má v pláne vystupovať v ďalších podobných príbehoch.

Poviedka skončila v roku 2011 na 30. pozícii.

Ján Mrva: ZOE

Bonusom k poviedkam zo súťaže Cena Fantázie je úryvok z dosiaľ nevydaného románu. Zavedie nás do postapokalyptickej Ameriky nanovo rozdelenej na súperiace aliancie. Dej ukážky sleduje oddiel vojakov bojujúcich za jednu zo strán, vlastne úplne jedno, za ktorú. Štandardné postapo military scifi so zmesou technológií pozostavších z dvadsiateho storočia a tajných súdobých supertechnológií.

Jednou z postáv je mladá zlatovlasá Zoe, nie celkom obyčajná vojačka, ktorá okrem zamilovanosti k spolubojovníkovi v sebe ukrýva aj hlbšie tajomstvá a zrejme ani netuší, koľko z jej nočných mor má reálny základ. Úryvok má slušné tempo i atmosféru, náznaky ďalšieho vývoja aj flashbacky sú šikovne roztrúsené po texte a je pravdepodobné, že autor ešte nevytiahol všetky esá z rukávu.

Iste je trúfalé posudzovať román podľa jednej kapitoly (tá môže navyše vzbudzovať nesprávnu predstavu o obsahu ostatných), no mám pocit, že keď táto knižka vyjde, poteší fanúšikov akčného žánru a hádam nielen ich.

Záver

Je populárne tvrdiť, že žáner scifi uviazol v dlhodobej stagnácii. Väčšina poviedok z tohto zborníka by sa dala úspešne použiť na podopretie takéhoto názoru. Klišé, recyklácia tém, povrchnosť a plytkosť zároveň, to sú atribúty, ktoré som v tejto recenzii spomenul niekoľkokrát.

Skutočnosť je však zvyčajne komplikovanejšia. Naďalej existujú autori, ktorí dokážu vytvoriť scifi diela porovnateľné s tvorbou klasických majstrov žánru. Lenže v uplynulých desaťročiach vznikla zásluhou scifi boomu objemná medzivrstva popkultúry, ktorá prežúva, rozdrobuje a snaží sa predtráviť témy scifi, aby sa stáli straviteľnými pre široké masy odchované na filmových kasových trhákoch. A získať si pozornosť más sa dá skôr útokom na prvú signálnu sústavu, efektami a zbesilou akciou, že necháva logiku ďaleko pozadu, skôr overeným klišé než originalitou, skôr pátosom a prvoplánovou alegóriou než pútavým príbehom vedúcim k hlbšiemu zamysleniu.

Samo osebe to nie je zlé. Občas dobre padne zabaviť sa spolu s davom na nenáročnej literárnej a filmovej produkcii. Len by sme (spolu s autormi) nemali podliehať dojmu, že to je to pravé scifi, alebo dokonca, že to je to jediné scifi.

8 thoughts on “ : Zborník eFantázia 02”
  • Jan Galik says:

    Zdeno, WAW!!! Palce hore. 🙂

  • Tono Stiffel says:

    Klobúk dolu Zdeno. Erudovaná a prezízna recenzia. Som rád, že poviedka zaujala. Celkom ma pobavil tvoj výraz “technobľabot” :), ja mám tiež podobný – “technobalast”. Nie je vždy ľahké nájsť ten správny pomer medzi technom a tým ostatným. Vidím to aj pri anglo-amerických hard SF poviedkach, v ktorých sa mi mnohokrát zdá, že na môj vkus je tam toho až príliš (prí. príliš málo), ale ako aj sám píšeš, je to väčšinou subjektívne, pretože človek skoro vždy niečo očakáva. Na podrobnejšie rozpisovanie tu však nie je priestor ani čas, ale ak by si mal záujem, môžme niekedy podiskutovať naživo niekde pri pivku (napr. na Istrocone príp. aj inde a skôr). Inak všimol som si, že aj ty si mal v poslednej CF poviedku. Ak by ti nerobilo problém mi ju poslať, rád by som si ju tiež prečítal.

    • admin says:

      Ahoj Tono, teší ma, že sa ti recenzia pozdáva. Rád s tebou niekedy pri dobrom pive zabrúsim aj do väčších hĺbok, hoci sa zvyčajne hromadných akcií stránim.
      Môžem ti poslať môj minuloročný výtvor, alebo sa ty môžeš zaregistrovať do Klubu čítačov a písačov SF & F na tejto stránke. Tam sa dostaneš nielen k mojej poviedke “Repelent slepej spravodlivosti”, ale aj k ďalším nepublikovaným (i publikovaným) textom od členov klubu.
      P.S. Technobľabot je len preklad anglického “technobabble”, navyše je to aj podobne zvukomalebné.

  • Laco Remeň says:

    Ash, velká vďaka za recenziu. Cením si Tvoj názor a vezmem si z neho do budúcnosti čo sa dá.
    Ale ak dovolíš, pustím sa aj do polemiky:
    – V poviedke nie sú kyborgovia “roboti riadení vypreparovanými (a vymytými) ľudskými mozgami”. Sú to bytosti, ktorým sa vďaka absencii života v tele prinášajúcom mnoho stresov otvorili nové dimenzie poznania.
    – “Procesu “poľuďšťovania” by totiž mala predchádzať dehumanizácia mozgov kyborgov.”
    Áno poviedka o procese odludštenia nepojednáva. Protagonista bol kyborgizovaný ešte v detstve, ráta sa teda s dokonalým prispôsobením novým podmienkam.
    – “…diskutabilné vlastnosti týchto kyborgov, ktorých cieľom je ukázať ich ako jednoznačne nadradenú rasu: Oveľa dlhšia životnosť oproti ľuďom – lenže mozog je ľudský, teda starecká demencia a iné zmeny na mozgu by im hrozili rovnako ako ľuďom.”
    V poviedke sa spomínajú aj kyborgskí génoví inžinieri, prečo by mali spraviť tú chybu, že by do programu kyborgyzácie zaradili ludí s predispozíciou k demencii?
    – “Vyššia schopnosť prežitia – avšak takíto kyborgovia sa skladajú z dvoch systémov: biologického a strojového. Odlišná podstata oboch častí znásobuje pravdepodobnosť fatálnych porúch. Strojová zameniteľnosť supluje regeneráciu tela, no nie je jednoznačne výhodnejšia.”
    V poviedke sa spomínajú prednosti, ktoré dávajú v osídlení vesmíru výhodu kyborgom: zásobovanie kyslíkom nie je závislé od pľúc – t.j. nie je nutný skafander, vo vesmírnej lodi môže byť napríklad atmosféra tvorená kysličníkom uhličitým (alebo hocakým plynom), nehrozí požiar ani únik kyslíka. Mozog je schopný pri nízkych teplotách hibernovať – t.j. menšia energetická náročnosť + dlhú cestu vesmírnou loďou jednoducho prespia atď. Ludské telo je mnohonásobne zranitelnejšie a energeticky náročnejšie.
    – “…ľudské telo je flexibilný nástroj zladený s mozgom po vekoch spoločného vývoja.”
    Skôr ludský mozog je flexibilný nástroj schopný zladiť sa s takmer akýmkolvek zariadením.

    – “…táto dramatizovaná esej sa dá chápať skôr ako alegória rozdeleného ľudstva, kde pokročilejšia časť potrebuje druhú len na zabezpečenie svojej existencie.”
    Zaujímavý postreh. Alegória je však čisto náhodná, nie je v tom žiadny úmysel. Jednoducho som sa zamyslel nad tým, kam môže viesť nahrádzanie ludských orgánov a končatín bionickými v súčasnej medicíne.

    Ešte raz vďaka. Všetko dobré želá
    Laco

    • admin says:

      Mozog je najkomplexnejší, najzraniteľnejší a najviac zdrojovo náročný ľudský orgán. Dalo by sa povedať, že telo maká najmä na tom, aby uspokojilo potreby mozgu, a samo dostáva len “zvyšky”. Technicky sa teda treba o mozog postarať rovnako, ako o celé telo (vytvoriť mu “skafander”, dodávať mu okysličenú krv z umelých pľúc, živiny z umelej tráviacej sústavy, celú sadu hormónov zo žliaz z vnútorným vylučovaním porozhadzovaných kade-tade po tele), no najmä mu poskytnúť rovnaké (alebo ešte bohatšie) množstvo a štruktúru informácií v nervových vzruchoch. Toto posledné sa mi zdá najväčší problém.
      Zladenie sa s elektronickými rozhraniami môže trvať dlhý čas a nikdy nedosiahne kvalitu zladenia s telom, ktorá prebieha najmä pred narodením. Väčšina ľudského rastu a vývoja prebieha v maternici, po narodení je už v podstate človek hotový.
      Riešením by bolo vynechať ľudskú prenatálnu fázu, kultivovať ľudské nervové bunky z kmeňových priamo na technických rozhraniach strojov a vypestovať mozgy v umelých podmienkach. Ale to už by asi nemalo s ľuďmi nič spoločné, hoci by to obsahovalo ľudskú DNA a ľudské nervové bunky.
      Ľudský mozog je však integrálnou súčasťou ľudského tela a náhrady ľudského tela zostanú vždy len náhradami. Je to podobné ako s plastickou chirurgiou: Ľudia túžia po vylepšení svojho vzhľadu, aby získali pohodu a dobrý pocit, no pravý spôsob, ako nájsť dobrý pocit, je hľadať zmierenie so samým sebou, so svojím telom i dušou, aj s ich nedokonalosťami a chybami.
      V tejto súvislosti mi napadla ešte jedna vec: Keď hovoríš o mozgu, akoby bol oveľa “nesmrteľnejší”, než je telo (v čom sa podľa mňa mýliš), možno ho podvedome zamieňaš s dušou človeka. Prirodzená túžba človeka po nesmrteľnosti (rozvinutý a abstrahovaný pud sebazáchovy) a popieranie alebo ignorovanie nemodernej viery v existenciu duše môže viesť k takýmto “náhradným” túžbam a riešeniam. Ale to už je na inú (a dlhšiu) diskusiu.

      • Laco Remeň says:

        – Ak je prevda, že mozog spotrebuje 20% energie tela, tak absenciou tela sa ušetrí až 80%.

        – “Technicky sa teda treba o mozog postarať rovnako, ako o celé telo (vytvoriť mu “skafander”, dodávať mu okysličenú krv z umelých pľúc, živiny z umelej tráviacej sústavy,…”
        V poviedke som to riešil, citujem:
        Majú fľaše s umelou krvou, tá na seba viaže toľko kyslíka, že z neho prežijú niekoľko hodín, potom si musia fľašu vymeniť…

        “…dodávať, celú sadu hormónov zo žliaz z vnútorným vylučovaním porozhadzovaných kade-tade po tele…”
        Celá sada hormónov je zbytočná. Dodať treba len tie, kt. sú pre kyborga užitočné. Nie je problém dávkovať ich do tekutiny s kyslíkom a výživou pre mozog.

        “…no najmä mu poskytnúť rovnaké (alebo ešte bohatšie) množstvo a štruktúru informácií v nervových vzruchoch. Toto posledné sa mi zdá najväčší problém.”
        Elekronickými zariadeniami sa dá mozgu poskytnúť obrovské množstvo informácií a ovela hodnotnejších ako dodávajú ludské zmysly. Nejdem ich menovat, je to v poviedke.
        Nervové vzruchy sú najmenší problém, už dávno funguje napríklad kochleárny implantát pre nepočujúcich alebo bionické ruky. Tie veci sú dokonca aj v komerčnom predaji.

        “Zladenie sa s elektronickými rozhraniami môže trvať dlhý čas a nikdy nedosiahne kvalitu zladenia s telom…”
        V laboratórnych podmienkach za velmi krátky čas ovládol bionickú ruku dokonca aj šimpanz. Pre človeka to naozaj nie je problém. Aj deti dokážu ovládať lyžiara na obrazovke pomocou mozgu. Istý cvik je samozrejme potrebný.

        “Riešením by bolo vynechať ľudskú prenatálnu fázu…”
        Ponúkol som riešenie. Zacitujem z poviedky: Dokážeme odoberať folikuly so zárodočnými vajíčkami zo ženských vaječníkov a zabezpečiť ich dozrievanie v umelom prostredí. Odobrali sme ich všetkým ženám na vesmírnych staniciach. Génoví inžinieri sa starajú o to, aby sa z nich vyvinulo len to, čo je pre nás potrebné – mozog a miecha, všetko ostané je technika.

        “Keď hovoríš o mozgu, akoby bol oveľa “nesmrteľnejší”, než je telo (v čom sa podľa mňa mýliš)…”
        Keďže mozgové bunky je možné regenerovať (napr.: http://tech.sme.sk/c/4167960/vedcom-sa-podarilo-zregenerovat-mozgove-bunky-mysi.html), mozog je prakticky nesmrtelný!

        Ok, o duši v inde a inokedy 🙂

        • admin says:

          OK, nebudem sa hádať, aj tak sa v tejto oblasti necítim celkom isto. No mám o kyborgickej budúcnosti dosť pochybností a považujem to za pozitívnu vec, pretože z pochybností sa dajú získať námety na príbehy.
          Ten tvoj sa mi páčil (aj keď sa to z recenzie možno nezdá), tak ti držím palce do písania ďalších.

  • Please give us your valuable comment

    Your email address will not be published. Required fields are marked *