Zborník Fantázia 2012

Saturday , 17, November 2012 9 Comments

Víťazi Ceny Fantázie 2012 a pridružených cien sú známi, ocenenia odovzdané, fotky z akcie už visia na facebooku a pribúdajú na nich rámčeky okolo tvári účastníkov. A… vyšiel zborník. Elektronicky i v tlačenej podobe. Zmestili sa doňho kompletné hodnotenia poroty, konečné výsledky súťaží, úvodný a záverečný článok, galéria víťazov minulých ročníkov, vyhlásenie ďalšieho ročníka súťaže. A medzi tým všetkým sú povkladané poviedky.

Zborník som si kúpil a stiahol v nedeľu po zverejnení víťazov, hneď ráno, prv než som vstal z postele. Zaujala ma pekná obálka s jasne identifikovateľnou ilustráciou. Osviežil som si  päť finálových poviedok a vrhol sa na ďalších päť príbehov. Finalistom som sa venoval v predošlej recenzii, teraz sa sústredím na novo pridané.

Poviedka Krajina dlhých tieňov od Zuzany Javorovej ma preniesla do čias detstva. Do chvíľ, keď som si na posteli vytvoril z hračiek a panáčikov vlastný svet a režíroval som ich dobrodružstvá. Presne taký je svet v príbehu – malý a útulný, celý sa dá obísť za pár týždňov. Žijú v ňom milí ľudia, ktorí sa správajú ako slušne vychovaní tínedžeri. Sú veselí, bezstarostní, zamilovaní a zvedaví. A rebelskí, takým tým sympatickým spôsobom. Nemajú nepriateľov, najväčšou hrozbou je pre nich veľkosť ich vlastného sveta, príliš malá na to, aby im dokázala odpustiť ich omyly.
Pripomína mi to súčasný pohľad na našu Zem, ktorá sa rastom našich schopností neustále zmenšuje. Autorka rieši problémy konzervatívnym spôsobom, cení si poznanie a ctí dôležitosť tajomstva. Príbeh však zďaleka nie je uzavretý, skôr sa javí ako jedna kapitola románu. Aj keď asi nie som v cieľovej skupine, rád by som sa doňho začítal.
V prvom kole skončila táto poviedka s 34 bodmi na 13. mieste a získala Cenu OZ Fantázia pre najlepšiu fantasy poviedku.

Pavúčie chodníčky napísané Evou Lalkovičovou sa tiahnu ešte oveľa menším, no o to temnejším svetom. Cudzím a nepriateľským, labyrintu podobným vnútrajškom domu, ktorý kašle na pravidlá platné tam vonku. Hrdina je vtlačený dovnútra vlastnými citmi i očakávaniami vonkajšieho sveta. Ešte netuší, čoho všetkého ho dom donúti sa vzdať.
V predslove je tento príbeh prirovnávaný k temnej fantázii Tima Burtona. Áno, je to fantazijné, temné a bláznivé. Možno však tomu chýba hravosť, nadhľad, namiesto mnohoznačnosti zaskakuje ťažšia zrozumiteľnosť, prevahu získava prvoplánové šialenstvo a depresia. Nie celkom moja šálka kávy.
V prvom kole získala táto poviedka rovnako ako predošlá 34 bodov, zdieľa s ňou 13. miesto a získala Cenu Bibliotéky.

Ján Iša sa s tým Medzi regálmi neserie. Posadí sa s nami na vrchol tobogánu a zvoľna, no nezadržateľne nás nechá naberať rýchlosť. Akurát že to, čo všade dookola špliecha, nie je voda, ale krv. Splatter, ako sa patrí. Výtvor vrcholného žánru popkultúry, útočiaci plnou palebnou silou na prvú signálnu sústavu. Zábava predovšetkým. Hľadať v ňom myšlienku, logiku, motívy, ponaučenie – to by protirečilo žánrovým pravidlám. Akurát postmoderných filozofov uspokoja slová napísané verzálkami, môžu o ich význame diskutovať nad pivom do skorých sobotných rán.
A tak som sa nechal pobaviť. Vychutnal som si masaker všetkých tých vedľajších postáv, ktoré autor nahnal na dosah zbraní hlavného hrdinu. Umierali každá svojím osobitým spôsobom a predsa rovnako zbytočne. Zábava, heh… Dočítal som a spláchol pohárom vína pachuť v ústach. Pachuť zo seba samého.
Poviedka sa v prvom kole dostala so 16 bodmi na 134. miesto a získala Cenu Béla. Zaujímavé sú pomerne výrazné rozdiely v jej hodnotení od jednotlivých porotcov, je to štvrtý najrozdielnejšie hodnotený text.

Ružena Srnková napísala poviedku Monochromázia. Čítať ju je ako ocitnúť sa v stroji času. Dej nás prenesie do budúcnosti, keď bude ľudstvo dolovať nerasty na mesiacoch Saturnu. Zápletka naopak hádže spiatočku a zacúva s nami o takmer storočie nazad. Titulná farbosleposť je degradovaná do úlohy nástroja na riešenie detektívneho prípadu. Jej príčina zostáva neodhalená a následky sú opísané nedôveryhodne. Je ťažko uveriteľné, že by neschopnosť vidieť farby mohla spôsobiť popisované ťažkosti pri riadení technologických systémov. Naopak, psychické následky sa obmedzujú na konštatovanie duševného vypätia.
No čo je horšie, vyšetrovaná nehoda má nadovšetko banálnu a so žánrom vôbec nesúvisiacu príčinu. Výsledkom tejto zmesi je riedka detektívka v lepenkových scifi kulisách, ktoré sú v podstate zbytočné. No zdá sa, že práve takáto konfigurácia spĺňa predstavy o scifi žánre.
Poviedka získala v prvom kole 31 bodov a skončila na 27. mieste. Bola vyznamenaná Cenou spoločnosti Intel pre najlepšiu scifi poviedku. Porotcovia hodnotili túto poviedku podobne kontroverzne ako predošlú, odchýlka ich hodnotení je šiesta najvyššia zo všetkých textov.

Záverečnou poviedkou je Dobré je to od Lucie Lackovičovej. Hutný hororový zákusok na záver bohatej hostiny. Malý chlapec, slabý, opovrhovaný a šikanovaný kontra starý strašidelný dom, dom so zakliatou dušou. Je postavenie sa vlastnému strachu cestou k uznaniu, sebaúcte, spôsobom, ako dospieť? Určite áno. No nikto dopredu netuší, čo ho za tou bránou do dospelosti postretne, čo v ňom samom táto skúška odhalí.
Skrátka dezert ako má byť, rád mu preto odpustím drobné prešľapy. Prináša presne ten typ rozuzlenia, ktorý dopredu nejasne tuším (a  podvedome sa ho bojím), no až po jeho prečítaní mi docvaknú všetky hrozné súvislosti. Horory neznášam, no tento druh mi je z nich najmilší.
Poviedka skončila v prvom kole súťaže s 25 bodmi na 68. mieste. Z hľadiska hodnotení jednotlivých porotcov je to extrém, jej bodová odchýlka je tretia najvyššia vôbec.

Varovania porotcov pred koncom ich hodnotenia neklamali – súťažné texty mali naozaj vyrovnanú úroveň. Toľko si aspoň dovolím tvrdiť po dočítaní tohto zborníka. Poviedky z ďalších stupňov rebríčka sa oproti finalistom nenechali zahanbiť. Samozrejme, každému chutí niečo iné, no práve preto si môže nájsť v tak širokej ponuke príbeh, ktorý ho osloví. Už teraz sa teším na ďalšie zborníky z tohto úrodného roku.

Zdieľajte tento článok...
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedIn
9 thoughts on “ : Zborník Fantázia 2012”
  • Ružena says:

    Vďaka za názor, Ash. Ja milujem hard-scifi, no nebavia ma len také obyčajné nudné strieľačky, a bitky, a naháňačky vesmírom, tých už je všade neúrekom. Preto som sa pokúsila napísať niečo ako-tak originálne. Je pravda, snažila som sa vytvoriť takú malú scifi detektívku a zároveň taký experiment, že čo by sa stalo, keby sme zrazu začali vnímať svet úplne inak. Preto som ani neriešila až tak pôvod tej farbosleposti, skôr jej vplyv. Viem, je to príbeh, ktorý sa asi dá spracovať rôznymi spôsobmi, no keďže bol na to stanovený rozsah, musela som si vybrať, ktoré aspekty tu presne riešiť. Toto je môj spôsob riešenia, a bolo mi od začiatku jasné, že možno nie všetci to budú vnímať rovnako ako ja.
    Keď ti to nesadlo, tak OK, to je tvoj názor, ja to budem rešpektovať. K mojej tvorbe zatiaľ nie je veľa názorov a budem uvažovať aj nad negatívnym feedback-om 🙂

    • admin says:

      Ahoj, Ružena. Takisto sa radím k milovníkom hard-scifi a práve preto si myslím, že si zostala na polceste. Držím sa pravidla jedného fantastického javu, ktorý dá do pohybu inak realistický dej. Ten tvoj efekt farbosleposti bol dobrým základom pre takýto typ príbehu. Lenže ty si ho použila len ako pomôcku pri riešení detektívneho prípadu. Skôr mal byť katalyzátorom celého deja, nezmeniť len vnímanie ľudí, ale najmä ich pohľad na svet i na seba samých.
      Zdá sa mi, že si sa viac zamerala na psychické účinky zmeneného vnímania (väčšinou zobrazené v podobe emocionálneho rozrušenia) a zanedbala si núkajúcu sa metaforu “čiernobieleho videnia” – radikálnejšie chápanie a myslenie, stratu tolerancie, rast presadzovania vlastných názorov. Vytvoriť v druhom pláne príbehu podobenstvo o našom svete a realite, ktorú denne prežívame.
      Možno práve kvôli tejto nevyužitej príležitosti som volil prísnejšie slová, než u iných poviedok. Bol by som rád, keby si ich brala skôr ako povzbudenie, než ako poleno hodené pod nohy.
      Zdar a silu!

  • Ružena says:

    Chápem, ako to myslíš. Viem aj ja aké to je, keď čítaš niečo, čo má nejaký dobrý nápad, ale serie ťa, že to nebolo lepšie spracované a povieš si: “do riti, tak ja by som toto napísal takto a takto…”
    Možno sa to dalo napísať aj lepšie a zaujívavejšie, netvrdím že nie, no ja som zvolila tento spôsob, mne sa celkom páčilo práve to riešenie psychológie. Niektorým sa to pozdáva, iným zase nie, čo už narobím 😀
    Ale ver mi, keď som to písala, bolo kopec vecí, čo by som ešte rada bola rozvinula, tiež ma napadlo k tomu ešte všeličo, no už som bojovala s rozsahom 🙂 Na takú poviedku, to by už bolo prekomplikované.
    No, snáď ďalšia vec, čo napíšem, bude aj na tvoj vkus 😀 Skúsim niečo jednoduchšie… snáď to vyjde, lebo zdá sa, že s jednoduchými vecami mám problém 🙂

  • admin says:

    Držím palce. V poviedke treba jednu vec rozvinúť, ostatné vyškrtať a mať dobrý cit na rozoznanie, s ktorou vecou čo urobiť.
    A s mojím vkusom sa netráp, našťastie mám nulový vplyv. A ako je známe, s nulovou mocou prichádza nulová zodpovednosť.

  • Zuzana J. says:

    Vďaka za kritiku. Nie som si celkom istá, či ju brať skôr pozitívne, alebo negatívne. 🙂
    Ten otvorený koniec mi vytklo viacero ľudí a som si ho vedomá. Jednak som si nechávala “zadné vrátka” pre rozšírenie príbehu (viem, u poviedky to nie je šťastné riešenie) a jednak som to prosto tak chcela. V tomto som bola trochu hlavatá. 🙂
    Každopádne, ďakujem za názor. Každá konštruktívna kritika je dobrá kritika.

  • admin says:

    Ahoj Zuzana, pravdu povediac, pri tvojej poviedke som ani nekritizoval, skôr len konštatoval. Ten koniec mi nijak zvlášť nevadil, aj keď do kapitoly knihy by sa iste hodil viac. Držím palce.

  • Lucia says:

    Ash, ďakujem za recenziu. Teší ma, že ťa moja poviedka zaujala, a to aj napriek tomu, že neznášaš horory. Rada by som poznala aj prehrešky, ktoré si jej odpustil. Ak o nich budem vedieť, nabudúce si ich odpustím ja:)

  • admin says:

    Ahoj, Lucia. Znova som si tvoju poviedku prečítal a zasekol som sa na tom istom mieste ako predtým. Odsek s maminým koláčom je na tom mieste dosť nevhodný, rozbíja tok deja a odvádza, ba priam mätie čitateľovu pozornosť. Asi chápem, prečo si tam ten odsek chcela mať, ale možno by bol vhodnejšie umiestnený viac dozadu, niekam za odhalenie minulých spomienok. Zapôsobil by tam ako kontrapunkt rozuzlenia, obraz odlišnosti zmýšľania hlavnej postavy od bežného čitateľa.

  • Lucia says:

    Ash, vďaka za znovuprečítanie. Môže byť. Tvoj point beriem. Osobne mi to neprekáža a nevnímam to tak, ale na čitateľa to môže pôsobiť rušivo a možno to aj ruší plynulosť deja. Vedieť to skôr, tak si štedrák odpustím:)

  • Please give us your valuable comment

    Your email address will not be published. Required fields are marked *