Tri telesá a ich problémy

Sunday , 23, July 2017 Leave a comment

Víťaz ceny Hugo za najlepší scifi román spred dvoch rokov znie ako jasná voľba. Navyše autor Liou Cch’-sin získal ocenenie ako prvý Číňan v histórii. Aj keď to, že na wikipédii majú ako prvé odporúčanie od Obamu, by mohlo byť chápané ako istý spôsob varovania. Niežeby bol bývalý americký prezident nedôveryhodný, lenže v žánri scifi je pre mňa oveľa menšou autoritou než v politike. Aj keď vlastne kniha toho Huga dostala zásluhou politických machinácií (Sad/Rabid Puppies), takže možno nakoniec všetko so všetkým súvisí.

Najčastejší pocit, ktorý ma pri románe prepadal, bol déjà lu. Teda, že niečo podobné som už kedysi čítal. V historickej časovej rovine medzi kulisami čínskej kultúrnej revolúcie to bolo pochopiteľné. Praktiky komunistického teroru nie sú pre východoeurópanov (aspoň tých s pamäťou) prvoplánovo šokujúce. Neznamená to však, že by nudili, naopak, zasahujú hlbšie a vynášajú do vedomia nánosy našej vlastnej minulosti. Sú viac než len história – ako v knihe hovorí otec synovi nad hrobom člena Červených gárd – sú dračími zubmi zasiatymi do vyprahnutej pôdy. Tam čakajú na vlahu z útrap oklamaných ľudí, ktorí vymenili trpkosť budúcnosti za slasť ilúzií.

S prechodom k (nie celkom našej) súčasnosti sa tónina posúva do techno až hard scifi. Prvý z uzlíkov zápletky mi pripomenul poviedku Delenie nulou od Teda Chianga, či ešte intenzívnejšie román Miliardu rokov pred koncom sveta bratov Strugackých. Následne sa do víru udalostí zapletie náučná počítačová hra, čo akoby vypadla z Obrázkovej čítanky pre urodzené slečny v románe Diamantový vek od Neala Stephensona. To všetko by samo o sebe nebol až taký problém, keby tie podobajúce sa motívy neboli v pôvodných knihách spracované výrazne lepšie.

Ako kniha naberá postavy, každá si so sebou nesie batoh svojej minulosti, ktorý v nejakom okamihu pred čitateľom rozbalí. Nečudo, že občas sú charaktery ako vystrihnuté z kartónu a dej spomaľujú ich biografie. Niekedy to vážne pripomína rozprávanie historiek pri táboráku rozloženom uprostred ľúteho boja. To vlastne nie je na škodu, pretože inak by ústredná zápletka bola dosť triviálna.

Príbeh postupne prechádza od hádaniek k ich rozlúšteniam a s nimi sa odhaľuje jeho pravá podstata. Bondovka z čias Rogera Moora, v ktorej ide o záchranu sveta pred diabolským sprisahaním, s technickými vychytávkami, tajnými organizáciami i charizmatickými záporákmi. Akurát bez Bonda. K tomu na osvieženie koktail raypunku, dochutený tromi dielmi gravitačnej mechaniky a jedným teórie strún, pretrepaný, nemiešaný. Prísady zrejme nenesú vinu za pachuť celého menu, hoci strunová teória musí byť už úplne vyprchaná, veď za polstoročie nedokázala podať žiadnu testovateľnú predpoveď. Takisto hľadanie definitívneho riešenia titulného problému nedáva veľký zmysel. Na praktické účely prežitia stačí každý dosť dobrý numerický postup, ktorý dokáže predpovedať budúcnosť v rozsahu dostatočnom na prispôsobenie sa.

Najväčším polenom je však spôsob, akým sú tieto vedecké ingrediencie využité a začlenené do príbehu. Pripomína to zlatý detinský vek scifi medzi svetovými vojnami. Akoby sa fantastika od päťdesiatych rokov nijako nevyvíjala, neprešla novou vlnou, kyberpunkom (nie, počítačová hra na kyberpunk nestačí), novou space operou. Táto kniha sa tak aspoň tvári.

Napokon, možno práve to jej zabezpečilo úspech. Už dlhšie sa ozývajú hlasy volajúce po entry-level fantastike, ktorá by ju viac sprístupnila občasným či novým čitateľom, nezorientovaných v koncepciách a kánonoch klasickej scifi. Tento román vstupuje do tej istej rieky, odkiaľ vyšli zástupy fanúšikov v prvej polovici minulého storočia, nadchnutí pomerne naivnou technologickou filozofiou. Zdá sa, že ja nepatrím do tejto cieľovej skupiny.

No i tak neodchádzam od knihy naprázdno. Pochované dračie zuby červených gárd rašia z príbehu opäť, tentoraz v podobe osvieteného ekologického aktivizmu. Schéma je pritom rovnaká. Skupiny horlivcov presvedčených o neomylnosti svojho učenia bojujú o viac vplyvu na ostatných. Útočia na každého, kto si dovolí nesúhlasiť, a všetkých obviňujú za stav sveta, ktorý podľa nich stojí pred katastrofou. Pritom ani nepotrebujú, aby sa ľudia stali ich prívržencami, vyhovuje im, keď budú zneistení a zastrašení, ochotní bez reptania prijať tú doktrínu, ktorá je práve v kurze. Upozornenie na akúkoľvek nezrovnalosť či logický rozpor v obsahu náuky je prejavom nenávisti, zradou ideálov a zároveň dôkazom inteligenčnej a duševnej zaostalosti upozorňujúceho.

Kniha je tak modelom budúceho vývoja našej súčasnosti, akurát tých doktrín máme na výber oveľa viac. Kiež by sme sa každej z nich dokázali vyhnúť.

Please give us your valuable comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *