​Úlomky sýtomodrého neba

Thursday , 16, March 2017 Leave a comment

Už desaťročná zbierka poviedok Zusky Stožickej (vydaná pod jej dievčenským priezviskom Minichová) má veľmi vhodne zvolený názov. Jednotlivé príbehy sú drobnými pestrými úlomkami z odlišných svetov, ktoré zámer či osud zviedol dohromady na stránky jednej knihy. Spoločného toho však majú oveľa viac. Prúdi nimi melancholická atmosféra, rozprávanie v náznakoch si žiada sústredenosť čitateľa, hĺbavosť prevažuje nad akčným dejom.

Poviedky ležia poukladané vedľa seba ako ozveny tónov Mullrapiho flauty v Rozprávaní. Jeho pieseň božstvám sa nesie inými svetmi a ovplyvňuje osudy ľudí. Či sú to len jeho halucinácie? Úmyslami bohov si človek nikdy nemôže byť istý.

Niekedy postava (spolu s čitateľom) nerozumie, čo sa s ňou deje. V úvodných Črepinách z oblohy je umeleckému tkáčovi snových obrazov odopieraná túžba lietať. Občas je text neprehľadný ako džungľa laboratórneho ekosystému v Synsystém ticho zavlnil lístím. Treba si v nej dávať pozor na každého tvora, lebo sa vám zavŕta do hlavy a donúti vás nahlas vyslovovať podivné cudzie myšlienky.

Rozpory a pochybnosti môžu prameniť z protikladu medzi biologickou predurčenosťou a emocionálnou väzbou, s čím v Cestou krvi bojuje podivný upír, keď zahorí citom k žene. Alebo na seba narazia dve individuality a rozpútajú súboj o získanie prevahy, hoci málokto by niečo také čakal od Stredne veľkého modrého vtáčika. To už skôr od zberateľa ľudských emócií v Niečo do zbierky, ktorý sa sám stane cennou trofejou.

Inde sú vedľajšie postavy iniciátormi a sprievodcami zmenou hlavného hrdinu. Bývalá chrámová kňažka a terajšia žena v domácnosti Niralk sa vydáva na púť vesmírom, aby sa vyrovnala s minulosťou a otvorila si novú budúcnosť. V poviedke Strážca zas nečakaná návšteva v múzeu prinesie premenu strážnemu drakovi.

Rozsiahlejšie príbehy zbierky pridávajú aj dejový oblúk. V Šťastí v hre putuje mladík po postapokalyptickom New Yorku k starému robotovi. Ten mu nekladie hádanky ako sfinga, namiesto toho s ním hrá partiu šachu. No kým sa hrdinovi podatí dospieť, tých šachových partií bude musieť absolvovať viacero. Poviedka Myriostejské sviatky dažďa má najväčší rozmach. Ekologickí puristi vo vyhnanstve sa dostanú na nehostinnú planétu, kde prší len raz do roka. Prišelci chcú zachovať pôvodný ekosystém, no cena, ktorú budú musieť za to zaplatiť, môže dostať nečakané podoby.

Vo väčšine poviedok je dej viac-menej druhoradý. Podstatná je metamorfóza hrdinov, premena z jedného stavu do druhého. Ako keď sa ľad roztápa na vodu, alebo voda vrie a klokotá bublinami pary. Dej je suplovaný tepelným pohybom, vibrovaním postáv v kryštalickej mriežke sveta. Vírenie konvektívnych prúdov sa postupne zosilňuje až do záverečnej lavínovitej premeny, ktorá všetko preinačí. Nič už nebude také, ako predtým, aspoň z pohľadu hrdinov určite nie.

Tento vzorec pretrváva v Zuskiných poviedkach doteraz. Prirodzene ho dokresľuje jemná poetika pretkaná okamihmi drsných zlomov a podložená tichým zamatom smútku. Nečíta sa ľahko, nie je to formát pre fanúšikov popkultúry, nemá ambíciu stať sa masovým hitom. Žiada si pokoj a zamyslenie, ponorenie sa pod hladinu slov. Vtedy vydá svoju krehkú arómu a chuť.

Please give us your valuable comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *