Aby som našiel najvhodnejšie slovo, ktoré by vystihovalo zbierku poviedok Saši Pavelkovej, stačilo sa začítať do predslovu Martina Rogera Králika. Zmieňuje sa o nepokoji, ktorý sa zmocní čitateľa, keď sa zahĺbi do týchto príbehov. Vychyľujú ho z rovnováhy, spochybňujú jeho stereotypy a ukazujú zmenený pohľad na svet, ľudí i na seba samého.
Základným východiskom väčšiny poviedok je odlišnosť ich hrdinov od normálu, odlišnosť situačná či trvalá, individuálna či druhová. Niekedy stačí, že dostane šancu naplno sa prejaviť, inokedy sa dve rôzne odlišnosti zrazia, aby spolu reagovali a predviedli exotermickú reakciu (alebo prinajmenšom poriadny výbuch). Cieľom pritom nie je omamovať spomalenými zábermi ohňostrojov – rozprávania sa často končia prvým zábleskom finálnej explózie, aby sa väčšina z nej odohrala len v hlave čitateľa. Zámerom (aspoň podľa mojej mienky) je ukázať, aké zjednodušené a klamlivé sú naše predstavy o realite, že normál je len ilúziou našej mysle, ktorej predstavivosť zaostáva za skutočnosťou.
Poviedky si na to, aby pokrivili zrkadlo odrážajúce realitu a tým zaostrili na vybrané detaily, často vystačia s náradím magického realizmu. Snové až surrealisticko-halucinačné pasáže, postavy vytrhnuté z ich bežného sveta do bubliny zázračnosti, dôraz na mágiu všedného dňa. Ľahko čitateľné, horkasté, jemne sťahujúce útroby ako poobedný bylinkový čaj. Väčšina príbehov vyrastá z rôznorodých fantasy a scifi reálií, sú presiaknuté tlmenou príchuťou irónie či zjavnejším humorom, hoci štipku horkosti je cítiť zakaždým. Niektoré pripomenú klasiky ako Nonstop Briana Aldissa alebo Kukučkino vajce C. J. Cherryhovej, aj keď ich pointy by si zaslúžili viac rozletu a menej trpkosti. Ale to je zrejme poznávacím znamením Sašiných poviedok.
Túto dobrú knihu od jednej z najlepších slovenských autoriek fantastiky som kúpil za dobrú cenu v Martinuse. Nebanujem.
